Po miestnosti sa rozniesol zápach zhoreného mäsa. To ju pomaly preberalo.
,,Pozri, už sa preberá.“ ozval sa ženský hlas.
„Už bolo na čase. Postarám sa o ňu.“ odpovedal mužský hlas.
Luna otvorila oči. Videla rozmazane no zrak sa jej pomaly naprával. Pristúpila k nej akási postava. Bola na zemi, preto jej videla iba dolnú časť nôh. Jeho pach o nej prezrádzal, že je to človek. Čupla si k nej, chytila jej vlasy aby sa jej mohla pozerať do očí. Bol to muž. Úplne na krátko ostrihaný, pohľad zabijaka.
„Vítaj u nás. Konečne si sa prebral ty pes!“ povedal jej ironickým prízvukom. Keby Luna nebola taká oslabená, zaútočila. Jediná však na čo sa zmohla bolo trhnutie hlavou smerom k nemu. Pocítila bolesť okolo krku. Okolo neho mala reťaz na ktorej bola uviazaná, doslova ako nejaký pes. Ruky spútané za chrbtom a nohy mala tiež zviazane.
„No no no havino, len si neublíž na to sme tu my.“ zasmial sa muž.
„Prestaň s tým láskavo.“ ozvala sa tá žena. Muž nahnevane C-kol, pustil Lune vlasy a odišiel cez dvere niekam preč.
„Čo... odo mňa ... chcete?“ premohla sa Luna. Povedala to veľmi ťažko.
Žena sa na ňu otočila: „Od teba nič.“ odvrkla jej.
„Tak p...prečo som tu?“ Lunu bolelo celé telo, ale chcela vedieť čo sa stalo.
„Ty nebudeš ticho?!“ žena pristúpila k nej a kopla ju do brucha. Luna stratila dych a inštinktívne sa krčila. Začala premýšľať nad plánom úniku. Bola oslabená, sama ich určite nepremôže. Musí nejako dať vedieť že je tu, no ani nevie kde to tu je. Vtom ju napadol Kali. Skúsi privolať Kaliho, ktorý dá vedieť Yuutovi, kde je. Snažila sa dotknúť tetovania na ruke, ale ruky mala priveľmi zviazané. Nedalo sa.
„Prestaň sa mrviť.“ Skríkla na ňu znova žena a opäť ju šla kopnúť. Ale vtom dobehol muž a s veľkým úsmevom sa sám ponúkol, že sa s ňou “pohrá“.
„Tak ako chceš, prenechávam ti ju. Ja sa idem pozrieť na tie papiere.“ žena odišla.
„Tak aby si len vedela, moje meno je Zall,“ kvokol si k nej, „a chcem ti iba povedať, že darmo sa snažíš, okolo nášho úkrytu je bariéra, ktorá zabraňuje využívaniu mágie. A odpoviem ti na tvoju otázku. Si tu pre to, aby sme z Mesta Kvetov vylákali Yuuta. Lebo kým tam je, nemôžeme nič podniknúť. Nevieme sa tam dostať a je tam príliš veľa bytostí, ktoré by sme nepremohli. Preto mu dáme za chvíľu echo, kde ta nájde. Samozrejme to bude pasť!“ s pobavením rozprával ich plán a na konci svojho prejavu sa nahlas zasmial.
„Prečo mi to hovoríš?“ šepla ticho.
„Lebo sa nebojím, že by si to niekomu povedala a ťažšie sa ti bude umierať s presvedčením, že ty si bola na vine Yuutovej záhuby. Ale dosť už bolo rečí. Ideme sa hrať.“ znova sa zasmial a priblížil sa k Lune bližšie. Prstom jej prešiel po líci až na pery. Trhla sa. Muž sa zaškeril.
„Aj keď je pravda, bude ťa škoda.“ Vtom chytil reťaz na ktorej bol priviazaná a potiahol ju do stredu miestnosti. Zo stropu visel jeden hrdzavý hák. Luniné zreničky sa rozšírili strachom keď si predstavila čo bude teraz nasledovať. Pokúsila sa podkopnúť Zall a vytiahnuť ruky zo spútania. Jej márne pokusy sa stratili v Zallovom hlasitom smiechu. Reťaz potiahol nad hlavu a ženské slabé telo sa zdvihlo zo zeme. Nohy sa jej rozochveli. Muž chytil hák a tupím hrotom vnikol pod kľúčnu kosť. Výkrik. Plač.
„Na Vlkolaka toho moc neznesieš.“ Pustil reťaz a presunul sa na kraj v miestnosti, kde sa nachádzal ozubená páka. Začal s ňou krútiť a hák sa zdvíhal vyššie a vyššie, až Lunu držal iba hák pod jej kosťou. Špičkami nôh sa márne snažila dotknúť podlahy. Bolesť jej prechádzala celým telom. Pristúpil k nej znova muž, vyškerený od ucha k uchu. V očiach šialený pohľad. Obraz trpiaceho človeka sa mu zdal ten najkrajší. Drgol do Luny aby sa rozhojdal hák spolu s ňou: „Hójda- bójda... hójda- bojda.“
Luna chcela prosiť, aby ju dal z háku dole. No bolesť jej myseľ ochromila. Už nevládala ani kričať ani plakať. Tma pred očami sa rozširovala. V tom, zvuk prasknutia a Luna spadal na zem. V kaluži krvi ležala bez pohnutia.

Na dvere niekto začal zdesilo búchať. Bossa skoro vystrelo. Tie dvere sú ručne vyrezávané. „Áno!“ skríkla elfka. V otvorených dverách stál poslíček s listom. Bol pre Yuuta. V ňom boli inštrukcie, kam má prísť ak chce vidieť ešte Lunu. Mali sa stretnúť hneď za lesom, ktorý ukrýval Mesto Kvetov. A čo bolo hlavné mal prísť sám. Ale Boss sa rozhodol ináč. Zavolal si Yuuta so do miestnosti, kam sa chodilo iba cez tajné dvere v Bossovej kancelárii. Bolo tam obrovské zrkadlo, plno poličiek s knihami a ďalší regál s rôznymi bylinkami, krabičkami a inými predmetmi. Pristúpila najskôr k regálu a vytiahla jednu z kovových krabíc.
„Yuuto, tu sa nachádza v koženom mešci niekoľko vysušených kvetov, ktoré chránia toto mesto. Ak ho budeš mať pri sebe, stratíš svoj pach a staneš sa ako keby neviditeľný. Bytosti ťa uvidia, iba ak sa k nim dostaneš príliš blízko. A teraz pod sem.“ Obidvaja sa postavili pred veľké zrkadlo. Elfa odrecitovala niekoľko slov v reči elfov. Jej obraz v zrkadle sa začal meniť až sa zmenil na obraz Yuutov. Pozrel sa na Bossa no bola to stále tá istá elfka, iba jej odraz v zrkadle bol ako on. „Je to kúzlo. Každý ma bude vidieť ako ty v odraze tohto zrkadla. Bude to trvať iba nejakú tú chvíľu takže sa musíme poponáhľať. Teraz rýchlo chod na miesto kde sa máš stretnúť s únoscami. A čakaj na príležitosť zaútočiť. Ja tam idem tiež a budem sa vydávať za teba. Takto ich oklameme.“

Maharion viedol Naimi naspäť do Drachmy. Teraz, keď vedela o tomto mieste viac, vnímala ho inak. Snažila sa zapamätať si celú cestu dnu, všímala si aj tie najmenšie detaily. Nakoniec prišla k záveru, žeten kto toto miesto vystaval asi naozaj myslel na všetko. A to ešte netušila, že práve za tou osobou kráča.
Okolie nebolo všetko, čo si Naimi všímala. Keď boli už na svetle, lepšie si prezrela aj Mahariona. Bol mladý – keď ho premenili mohol mať krátko po tridsiatke. Jeho oči však hovorili celkom iný príbeh. Boli sivé, také sivé ako prach, a poznačené dlhými prežitými rokmi. Odrážali toľko vyriešených aj nevyriešených problémov, že sa hádam nedali ani spočítať. Rovnako sivé boli aj jeho vlasy – aspoň niečo súhlasilo s jeho vekom.
Po chvíli začalo pršať. Drobunké kvapky padali na hladinu a ponárali sa hlbšie. Každá kvapka, ktorá prešla hladinou, vytvárala na nej kruhy. Tie sa zväčšovali a zväčšovali až kým nenarazili na ostatné.
Naimi tento úkaz už nemohla vidieť. Bola o niekoľko desiatok metrov nižšie. Kráčala po dlhej dláždenej chodbe. Na krátky moment jej napadlo, čo by asi spravil Aradam, keby ho teraz stretli. Vynadal by jej? Alebo by sa neodvážil pred Maharionom? Vie vôbec o tom, že prerušila misiu, ktorú jej dal, aby si vypočula veci, o ktorých by jej on nikdy nepovedal?
Zdalo sa, že Mahariona táto skutočnosť vôbec netrápila. Kráčal vyrovnane, s hlavou vztýčenou hore – ako ozajstný pán domu.
Prešli až k miestnosti, kde sa Naimi po prvýkrát stretla s Elfaran. Miestnosť bola veľká a okrúhla. V strede sa nachádzal dlhý stôl so stoličkami. Mohlo ich byť okolo dvadsať. Na stenách viseli plynové lampy. Boli rozmiestnené tak, aby ich mihotavé svetlo dopadalo aj do najtmavších kútov miestnosti. Ďalej na stenách viseli aj vyšívané tapety, na ktorých boli vyobrazené akési rastliny a kvety. Hrubé závesy na oknách boli zatiahnuté a voňala tam akási zmes byliniek.
Maharion prešiel ešte niekoľko krokov a posadil sa za vrchstolom. Naimi nič nepovedal tak zostala stáť a len čakala čo bude ďalej. Maharion vyzeral byť až mrazivo pokojný. Bol zahľadený na tapety pred sebou.
O pár minút sa otvorili dvere v rohu miestnosti. Naimi si ich dovtedy ani nevšimla, tak dokonale splývali s farbou stien. Spoza dverí vyšla mladá žena. Mala oblečené dlhé čierne šaty a v dlhých gaštanovohnedých vlasoch mala pripnutú čiernu stužku. Vyzerala jednoducho ale pekne.
„Anamaya Vás očakáva“ povedala žena po tom ako sa úctivo uklonila Maharionovi.
„Len choď“ povedal bez toho aby sa prestal pozerať na tapety.
Naimi teda neisto vykročila za ženou do miestnosti za dverami. Bola to malá izba, oveľa menšia ako tá predošlá. Bol tam kozub ktorý ju osvetľoval. Izba nemala žiadne okná a nebola ani tak pekne vyzdobená. Mala holé biele steny a nábytok tvoril len nízky podstavec a sedačka pri ňom. Na podstavci bola položená misa, z ktorej v tenkých stružkách stúpal dym. Nad misou sa skláňala žena. K dverám (a teda aj k Naimi) bola otočená chrbtom.
Žena, ktorá sem Naimi doviedla sa znova uklonila a bez toho aby sa otočila vyšla z izby zatvárajúc za sebou dvere.
„Musíš mať na mňa milión otázok“ prehovorila žena keď sa otočila k Naimi. Jej hlas bol pevný a zdvorilý. „Prosím, posaď sa“ ponúkla Naimi a ukázala na sedačku.
„Kto ste?“ bola prvá otázka, ktorá Naimi napadla.
„Môžeš ma volať Anamaya. Som jedna z prvých Čarodejníc“ odvetila a posadila sa vedľa Naimi.
Keď sa na ňu Naimi lepšie pozrela, všimla si jej nevšedný vzhľad. Anamaya mala pokožku bielu ako sneh. Keby Naimi nepovie, že je Čarodejnica, myslela by si že patrí k Pôvodným. Mala oblečený ľahký tyrkysovo – modrý habit lemovaný dvoma bielymi pásikmi, siahajúci až po členky. Na hlave mala kapucňu, ktorá jej zakrývala všetky vlasy (ak teda vôbec nejaké mala). Zaujímavé na nej boli jej oči a pery. Oči mala bledulinko modré, miestami až priesvitné. Viečka mala namaľované modrými tieňmi a zvýraznené čiernou linkou. Od očí sa jej tiahli trblietavé modré prúžky akéhosi práškového púdru, ktoré vo svetle pripomínali úlomky živého striebra. Jej pery boli tyrkysovo modré, ako jej oblečenie.
„Asi sa čuduješ, že môj zjav nezodpovedá môjmu veku. Žijem už dlho – bola som tam, keď Malaleel stvoril prvého Upíra, pôvodného upíra. A bola som tam aj vtedy, keď sa ten istý upír rozhodol stvoriť si pomoc – hovorím o stvorení miešancov. A som tu aj teraz, keď sa zase ten istý upír rozhodol odčiniť zlo, ktorého sa dopustil, vyhubiť všetkých s nečistou krvou.
Ako je možné, že žijem tak dlho? Nuž, nie som nesmrteľná, len mi zomieranie moc nejde. Silu čerpám z byliniek, od našej pradávnej matky Zeme. Niektoré mladé výhonky spolu s mladými koreňmi sú spojením medzi mnou a večnou silou zeme“
„Maharion hovoril o nejakom proroctve“ prerušila ju Naimi. „Keď hovoríte, že ste Čarodejnica, aj ostatné majú veštecký dar?“ pokračovala rýchlo.
„Čarodejnícka rasa pochádza od ľudí, len je naša moc trochu znásobená. Veštby sú v podstate sny, akoby vízie. Tento dar máme všetci, len nie všetci ho v sebe dokážu rozvinúť. Ako som povedala, žijem už dlho, za ten čas som sa veľa naučila ale učím sa stále. Proroctvo, o ktorom hovoril Malaleelov syn bolo jedno z posledných, ktoré som vyslovila. Zopakujem ti ho. No budeš musieť pozorne počúvať lebo to poviem len raz. Ver mi, aj to je dosť náročné. Ani neviem či ho budem schopná zopakovať celé. Uvidíme“ nato Anamaya zapálila sviečku a pridržala ju v mise kým sa jej obsah nezapálil. Hneď ich ovanula vôňa byliniek a lesa.
„Aby ťato neprekvapilo, možno sa niečo stane a keď budem v tranze nebudem tomu vedieť zabrániť. Preto chcem, aby si vypila toto“ a podala jej malú fľaštičku s hustou tekutinou.
„Čo je to?“ spýtala sa automaticky Naimi.
„Poistka“
Naimi sa neprestala mračiť.
„Ubezpečujem ťa, že po tom všetkom si pre nich užitočnejšia živá, resp. nemŕtva ako mŕtva“ prehovorila Anamaya stále držiac fľaštičku v ruke.
„Ja vás zase ubezpečujem, že po tom všetkom sa nenechám tak ľahko zabiť. Raz sa vám to podarilo no viackrát sa to nestane. Prežila som už aj horšie veci ako vás“ povedala Naimi, zobrala fľaštičku a na jeden hlt ju vypila. Tekutina chutila sladko a hrejivo.
„Podaj mi ruku!“ povedala Anamaya rozkazovačne.
Keď jej ju Naimi podala, Čarodejnica začala nad misou s bylinkami, z ktorej stále stúpal dym, odriekať slová, ktorým Naimi nerozumela. No aj ona cítila, ako sa vzduch okolo nich mení – ohrieva. Oheň v kozube sa zachvel. Z misy sa zdvihol ešte hustejší dym. Naimi ucítila triašku a vedela, že ju ucítila aj Anamaya. Keď prehovorila, Čarodejníčkin hlas bol zmenený na nepoznanie....

Prišli k obrovským roztvoreným dverám. Za nimi tma. Iba dva biele body v nich, ktoré sa stále približovali. Až sa postava vynorila z tmi.
„Zmizlo jediné. Spisy o Veľkom diamante.“
Bossou pohľad sa obrátil na Yuuto a znova na postavu pred ním.
,,Ste si istý? Iba tie spisy?” spýtal sa Boss.
,,Nič iné Pani. Prešiel som všetko. Dokonca sa nedotkli ani…”
,,Dobre teda.” Boss sa pozrel na Yuuta a Herana, ,,Pôjdeme do pracovne…”
V pracovni Elfkiná pokojná povaha sa celkom stratila. V hlave sa jej premietali rôzne otázky. “Chce niekto získať veľký diamant? Kto to môže byť? Ako vedeli, že práve na tomto mieste boli spisy uložene?…”
,,Mali ste na mysli ten diamant, ktorým bola duša Vlkolaka pritiahnutá naspäť na tento svet?” opýtal sa ako prvý Herano v miestnosti.
,,Áno, ten…”
,,Ale veď všetky informácie o ňom mali byť zničené, aby sa také niečo nemohlo opakovať.”
,,To slovíčko “mali byť” je pekné,” vzdychol si Yuuto, ,,ale Diamant znova iba skryli.”
,,Skryli, lebo nikdy nevieš…” skočila Elfka Heranovi do reči, práve keď sa zhlboka nadýchol.
,,No dobre, ale prečo uniesli Luna.”
,,Chceli sa asi dostať ku mne. Určite nás už dlhšie pozorovali. Možno v Meste Kveto a možno už skôr. Myslia si snáď, že ja viem kde je schovaný Diamant. Ale ako to ja môžem vedieť. Veď som sa vtedy ešte ani nenarodil a to už mám svoje roky.”
,,Tak čo teda navrhuješ? Ako nájdeme Lunu?“
,,Budeme iba čakať. Únoscovia sa ozvú.“ Povedal Boss. Heranová tvár nabrala červenú farbu.
,,Ako to môžeš povedať! Ktovie čo sa teraz deje s Lunou a ty tu chceš čakať!“ zreval na bossa. Elfku to prekvapilo. Ako si to mohol dovoliť? Už mu chcela jeho chovanie vrátiť, keď sa Yuuto prehovoril k Heranovi.
,,Inú možnosť nemáme. Môže byť hocikde. A ak si myslia, že viem kde je ten diamant, tak sa ozvú čím skôr.“
„Možno máš pravdu, ale aj tak musíme niečo urobiť. A... a už viem! Luna má predsa uzavreté puto s Fénixom. Ak privolám svojho Ala, môže nájsť Kaliho a ten Lunu.“
,,Ako nájde Kali Lunu? Luna ho musí privolať Iba tak ju vie nájsť, iba ak ho ona privolá.“
Herano to musel akceptovať. Aj keď nechcel to pripustiť, no Yuuto mal pravdu. Nervózne sa začal prechádzať. ,,Ja to tu nevydržím! Ja sa musím aspoň pokúsiť ju hľadať.“ Vybral Fénixovo pierko. Povedal mu, aby prišiel do Mesta Kvetov. No skôr ako vyšiel z miestnosti obrátil sa na Yuuta: ,,Ak niečo zistíte viac, daj mi vedieť.“ Vyšiel z budovy a pred vchodom už čakal Alo. Vysadol na neho a vzlietli. Na uliciach to neprebudilo žiadne znepokojenie. Boli zvyknutí aj na horšie veci.

„Vrátili ste sa“ predniesol muž úctivým tónom hneď ako sa zdvihol z kresla.
„Je všetko pripravené?“ opýtal sa iný hlas. Patril mužovi, ktorý stál medzi dverami a práve sa chystal vstúpiť do miestnosti.
„Áno, všetko ako mi bolo prikázané“.
Naimi ich rozhovor počúvala len jedným uchom. Oveľa viac túžila vidieť, kto je ten neznámy ktorý práve prišiel. Jeho hlas sa jej zdal povedomý hoci si bola istá že ho ešte nepočula. Bol to však známy pocit, akoby déjà vu.
„Chcem sa s ňou porozprávať hneď teraz“ povedal napokon a prešiel k Naimi. Zastal asi o dva kroky od nej. Druhý muž sa ponáhlal po kreslo a rýchlo ho prisunul k nim. Ešte raz sa uklonil a vypochodoval z miestnosti ako cvičený vojak.
„Naimi,“ oslovil ju muž keď sa posadil pred ňu do kresla.
„Asi nevieš kto som tak čo keby sme začali tým, že sa predstavím.“
Naimi tvrdohlavo mlčala a tak pokračoval.
„Moje meno je Maharion Prvý. Som prvý a najstarší Pôvodní, syn Človeka, ktorý ma stvoril. Ja som stvoril ostatných Pôvodných takže som niečo ako hlava rodiny. Áno, aj keď sa čuduješ a neveríš tomu, sme rodina. A aj ty patríš do našej rodiny hoci sa ti to nepáči“
„Rodina by si nemala medzi sebou klamať“ vyhŕkla Naimi a hneď sa aj zarazila. Jej hlas znel slabo a unavene no predsa v ňom bolo počuť výčitku. Vedela, že by nemala tohto muža provokovať no nemohla si pomôcť. Už mala aj ona dosť všetkých tých tajomstiev a vymyslených historiek, ktorými ju Aradam neustále obklopuje.
Maharion neodpovedal hneď. Len sa na Naimi díval. Z toho jeho upreného pohľadu nedokázala uhádnuť či je nahnevaný. Keď prehovoril, jeho hlas bol pevný a vyrovnaný ako predtým.
„Máš pravdu. V našej rodine je až priveľa tajomstiev. Ale nebolo to vždy tak, vieš. Ešte celkom na začiatku sme boli len obyčajný klan, tak ako mnohé iné. Cestovali sme po mestách a ku všetkým sme sa snažili správať úctivo. Keď nie milo tak aspoň slušne. No postupne, čím viac sme sa sťahovali a veľa toho prešli, začali sme pociťovať slabosť. Slnko nás oslabovalo, trýznilo nám oči a pálilo pokožku. Keď sa mnohí z nás zrútili na ulici, obyvatelia sa začali báť. Mysleli si, že sme chorí a báli sa, že roznášame akúsi nákazu. Samozrejme, že nevedeli čo sa naozaj dialo. Nemali to odkiaľ vedieť, aj my sme na to prišli až neskôr. No ľudia sú poverčiví. Začali sa nám vyhýbať, utekali pred nami. Až nás napokon vyhnali zo svojich miest, vyhostili zo spoločnosti. Stali sme sa odpadlíkmi. Tak sme sa dostali do Drachmy. Ďaleko od ľudí, ďaleko od miest...Pár Čarodejníc, ktoré s nami putovali zabezpečili mojej rodine úkryt pred slnkom. Preto sa Drachma nachádza pod vodnou hladinou. Kde pre nás škodlivé slnečné lúče nedosiahnu. Dúfam, že som odpovedal na jednu z tvojich otázok“ pousmial sa a hneď aj pokračoval.
„Keď sme sa tu usadili, nie všetkým sa tu páčilo. Dovtedy sme boli kočovníci, a nie všetci si hneď zvykli na tento usadlí spôsob života. Až pokým nenastala istá situácia. Vojna s Vlkolakmi. Kto a prečo ju začali ti nejdem vysvetlovať. Je to zložité a navyše zbytočné, keďže už nežijú. Podstatné je, že keď hrozila táto vojna, Vlkolaci boli v prevahe a stále ich pribúdalo. To prinútilo všetkých Pôvodných aby sa vrátili do Drachmy. Nato, aby sme ich porazili nás však stále nebolo dosť. A tak sme prišli s iným plánom – vytvoriť si vlastnú armádu, služobníkov nám podobným ale iných – aby sa nemuseli skrývať pred slnkom. A tak znova Čarodejnice – naše najsilnejšie spojenkyne – vytvorili Miešancov. Boli rovnako silní, rovnako ambiciózni. Navyše, tak ako sme chceli, slnkom im neubližovalo. Ale aby zostala v prírode rovnováha, museli im niečo ubrať. A tak im zobrali nesmrteľnosť. Dožívajú sa rovnakého veku ako napríklad Ľudia. Napriek tomu boli pre nás veľkou posilou proti Vlkolakom. Preto vojna trvá dodnes a na oboch stranách je preliate rovnako veľké množstvo krvi.
Najskôr boli Vlkolaci nútení ustúpiť, už nás ďalej nemohli utláčať. Ale Miešancom to nestačilo. Hneď ako si v boji otestovali svoje schopnosti, chceli byť sami sebe pánmi. Chceli mať slobodnú vôľu, nebyť nám podriadení. A tak sa začali búriť. Vyvrcholilo to až k tomu, že vypukla bitka, veľká bitka, priamo tu v Drachme. Vyhnali nás odtiaľto na takmer sedem rokov. Pre nás nesmrteľných to ale nie je veľké číslo. Keď sme sa ale vrátili späť, s úmyslom zničiť ich, vyhubiť ich do jedného, už tam neboli. Shirono ich získal na svoju stranu a skryl ich za hradnými múrmi Naránie. Neviem ako sa mu to podarilo, nikdy som sa s ním osobne nestretol preto neviem aké presvedčovacie metódy používa ale nechce sa mi veriť že by Miešanci len tak odišli z Drachmy, z miesta ktoré si sami vybojovali. To je už ale jedno. Dôležitejšie je, že od tých čias sa v našej rodine mnohé zmenilo. Veľa z nás nezabudlo na zradu, ktorú sme od nich utrpeli, a stále túžia po pomste.
Čarodejnice nám povedali, ako je možné zničiť Miešancov. Všetkých ich premeniť na Ľudí, bez démonov duše. Bez možnosti návratu premeny. Dá sa to ale len v jednu noc – keď sa svetlo mesiacov planéty Jupitera stretne so svetlom našich mesiacov. Takýto jav sa deje len ojedinele ale deje sa. Čakali sme naň takmer 16 rokov.
No sa stala istá zvláštnosť. Keď k nám prišla Lily, tvoja matka, presne v ten deň, keď nám ju Segoy predstavil mala jedna z Čarodejníc videnie. Vyriekla proroctvo, ktoré ponúka inú možnosť odplaty. To, pre ktoré si práve teraz tu. Spolu môžeme navštíviť Čarodejnicu, ktorá proroctvo vyriekla. Zopakuje ti ho, aby si sa sama presvedčila. Pýtam sa ťa teda, chceš poznať pravdu? Pravý dôvod, prečo si sa premenila, trpela, toľko toho stratila ale aj našla?“
Ticho bolo dusivé. Naimi vírilo hlavou snáď milión myšlienok. Jej vnútro však rozochvieval pocit zvedavosti a túžba po poznaní. Pomaly prikývla.
„Nasleduj ma“ povedal Maharion a pomaly vstal.....

„Tu sme sa oddelili.“ zaviedol Yuuto Herana na miesto. Ešte cítim jej vôňu. Spoločne začali sledovať jej stopu. Herano vo vlčej podobe prechádzal ulicou. Nehľadel na nikoho. Bolo mu jedno koho zrazí, koho odstrčí. Mal teraz jediné poslanie. No na ich smolu jej vôňa čoraz viac a viac slabla. Až úplne zmizla. Z ničoho nič. Iba ako keby sa vyparila.
„Už ju necítim.“ zavrčal. Yuuto to tiež zistil. A na ešte väčšiu smolu, necítili ani ten korenistý pach. Nič čo by sa dalo spojiť s miestom, kde boli pred tím.
„Do čerta!“ zahromžil vlkolak.
„Moment. Musíme sa vrátiť do hostinstva.“ svitlo Yuutovi.
„Akého? Teraz myslíš na jedlo?“
„Jaj už ma ani neprekvapujú tie tvoje sprosté otázky…“ prevrátil očami.
„Tak počkaj… keby sme neboli v tejto situácii, tak by ma to urazilo. No niečo mi nedá, aby som sa štval takýmito poznámkami. Čo v tom hostinstve?“ Herano zrazu znel veľmi vážne.
„Práve som si spomenul. Ten pach. Už som ho cítil. A to pri východe z hostnstva, kde sme boli s Lunou. Ak ten pach tam bude, môžme s určitosťou povedať, že ten komu patrí ten pach, uniesol Lunu.“
Celé mesto bolo preplnené rozmanitými vôňami, pachmi. No Vlkolak a Veľký Vlk hľadali iba jeden. No v podstate dva. Ako utekali naprieč mestom, zastavil ich ten istý Elf, čo ich priviedol na miesto, kde bola spáchaná vražda.
„Čo sa deje?“ hneď sa spýtal Yuuto.
„Mal som vás ihneď nájsť. Našťastie ste sa vrátili do mesta, takže vás bolo ľahšie nájsť.“
„Na tom mieste sme zachytili pachovú stopu, ktorá sa však strácala. Preto sme sa rozhodli hľadať pach samotnej Luny, no aj ten sa stráca nikde. Ale spomenul som si, že taký pach som už zachytil na jednom určitom mieste, preto sa vraciame späť.“
„Vášmu pátraniu nebránim, no Boss ma poslal pre vás. Našli sa ďalšie telá. Viac vám povie na mieste nasledujte ma.“
„A čo bude s hľadaním.“ ozval sa Herano.
„Myslím, že teraz sa jedná o niečo iné, ako len o hľadaní strateného člena tímu “V“.“
Boss a Jazmín už netrpezlivo čakali na príchod Herana a Yuuta. Keď k nim pristúpili, boli dosť nervózny. Boss im povedal nové informácie. Povedal im aj o otrávených strážcoch heparínom.
„Kým sme s Jazmín zistili príčinu smrti, došlo k ďalšej vražde. A musím povedať, že teraz sa nejedná iba o Lunu. Myslím, že do Mesta kvetou sa vkradla organizovaná skupina, ktorá prenikla až do samotného vnútra. Vlámali sa totiž do trezora. Zabili ďalšie stráže. Ich presun bol taký rýchli, že si nikto nič nevšimol. Poľahky prešli do trezora, ktorý je špičkovo chránený a otvory ho iba niekoľko osôb. Jedna z nich je aj “Knihovník“. Ten sa stratil, vyparil. Knižnica, ktorú má na starosti bola znútra zamknutá, no keď som dala rozkaz, aby ju otvorili, v miestnosti bolo ticho a pusto. Všetko bolo na svojom mieste. Knihovníci však chýbal. Z trezora nezmysli ani zlato, ani drahokamy. Východná časť trezora bola nedotknutá. V západnej časti sa nachádzajú cenné papiere. To čo z neho ale ukradli sa stále iba zisťuje. Trezor je veľmi veľký. Aj on vyzerá nedotknutý. Tí, ktorý tam boli, museli byť dobre informovaný. Po Knihovníkovi sme vyhlásili pátranie a obvinili sme ho pre nedovolené otvorenie trezoru. Poďte, ukážem vám to, možno niečo viac zistíte. Ako si už Yuuto spomenul, mám zlé tušenie. Tu nejde o Lunu, ale o niečo úplne iné. Možno im iba stála v ceste. Ale to je nepravdepodobne. Keby to tak bolo, určite by ju zabili ako aj strážcov. No ona aj knihovník zmizli.“ vysvetľovala im Elfka pri prechádzaní cez chodby. Mierili k trezoru.

Slnko zapadalo za obzor. Posledné slnečné lúče sa strácali, vzdávali sa a ustupovali tme, ktorá sa nenávratne blížila.
V miestnosti bolo chladno a zatuchnuto. Hoci bolo počuť pukotanie ohňa, teplo akoby sa Naimi schválne vyhýbalo. Cítila sa vyčerpaná a, kým si jej oči neprivykli na tmu, ani sa nepohla. Po chvíli začala rozoznávať tvary. Nachádzala sa v miestnosti akejsi starej chatrče. Izba bola malá no vďaka tomu, že bola prázdna pôsobila priestranne. Naimi sedela v starom ošúchanom kresle. Hrubým povrazom bola pripútaná k operadlu. Až teraz si všimla, že v pravej ruke má zapichnutú ihlu napojenú na hadičku, cez ktorú jej do tela pomaly kvapkala číra tekutina.
Trochu sa prebrala a spozornela. Snažila sa vyvliecť z povrazu no bol pevne utiahnutý a stála bola slabá. Nevedela, či ju tekutina, ktorá jej vniká do tela, zabíja alebo len oslabuje. No stále bola nažive a to bolo podstatné. Ešte raz sa poriadne porozhliadla po izbe.
Mala dve okná ktoré boli zatlčené doskami. Cez škáry prenikali len slabé mesačné lúče. Na opačnom konci izby boli nízke dvere. Boli pootvorené a chvíľami hlasno zavŕzgali.
O niekoľko metrov od nej horel v krbe slabý oheň. Pred kozubom stálo ešte jedno prázdne kreslo. Naimi mu nevenovala pozornosť pokým sa z kresla nezdvihol tieň. Potlačila výkrik ktorý sa jej dral z hrdla no zimomriavkam sa nedokázala ubrániť. Postava prešla okolo nej k dverám a zabuchla ich. Naimi takmer nedýchala. Čakala čo príde no osoba si ju nevšímala. Znova sa usadila v kresle pred kozubom a tvárila sa akoby tam nebola. Naimi to už nevydržala.
„Kto ste?“ spýtala sa chrapľavým hlasom. Mala sucho v hrdle – či od bezvedomia alebo od strachu. Osoba nereagovala a neodpovedala tak dlho až si Naimi začínala myslieť že je len výplodom jej fantázie. Nezostávalo jej iné len trpezlivo čakať. Viečka jej oťažievali a stálo ju čoraz viac námahy zostať bdieť. Napokon podľahla únave a zaspala...

„Tak poznám jedno miesto kde je celkom pekne, mohli by sme ísť tam“ navrhla a keď súhlasili, vydali sa smerom k malému lesíku. Keď prišli na miesto, Naimi znova povedala."Tak keďže sme teraz spolu v tíme, chcela by som vedieť aké máte schopnosti. Čo keby sme si dali priateľský súboj?" spýtala sa a milo sa usmiala. „Super, to znie veľmi dobre. Tak môžeme si dať ako prvé my" povedala Luna a doširoka sa usmiala tiež. Naimi sa teda postavila oproti Lune. Najskôr len sledovala, ako sa Luna premenila na veľkého vlkolaka. Potom zavrela oči, a keď ich otvorila boli krvavo – červené. „Tak teda začnime“ povedala a obe sa pohli v rovnaký okamih....

Naimi sa strhla, keď sa dvere znova s vrzgotom otvorili. Chvíľu nevedela kde je. Jeden pohľad a spomenula si. Stará chatrč, neznáma postava v kresle pred kozubom....Musela zaspať. Na svoj sen si živo pamätala. Bola tam Luna aj ona a aj Lili, tretí člen tímu, ktorý nemal byť nikdy trojčlenný. Teraz keď sa nad tým zamyslela, Osamu bol ten kto Lili odviedol k Dairanovi. Naimi sa ho na to nikdy nepýtala no sľúbila si že to napraví hneď ako sa stretnú.
Boli v Naránii, v blízkom lese a zároveň ďaleko, aby sa nestretli s tulákmi. A bol to ich úplne prvý boj. No prečo sa jej o ňom snívalo? Naimi odmietala možnosť že to bolo len jej bujnou fantáziou.
Keď ale postava v kresle znova vstala, rozhodla sa že sa tým bude zaoberať neskôr.....

Keď sa Naimi na ďalší deň zobudila, všetko bolo pripravené na cestu. No keď vyšla pred hlavnú bránu, prekvapilo ju, že tam nikoho nevidela. Aradam jej povedal, že si má vybrať 4 ľudí. No ani Nokas ani Osamu tu neboli. Čakala hodnú chvíľu, keď k nej niekto prišiel. Podľa výzoru to bol jeden z Aradamových poskokov. Bol to Človek. Vedľa neho elegantne kráčala líška – jeho démon duše. „Nastali komplikácie. Máš sa vydať na cestu sama. Ja budem tvoja dočasná stráž“ povedal plynulo ani sa na ňu nepozrel. Naimi si ho len krátko premerala a kráčala za ním. Prešli cez bránu a po piesčitej ceste sa vydali na západ. Piesok bol vlhký a lepil sa im na topánky. To značilo že prednedávnom muselo pršať. Nikde v okolí nikto nebýval. Nerástlo tu ani veľa stromov, len nízke kry lemovali cestu. Naimi spolu s jej „dočasnou strážou“ išli mlčky. Človek sa sem – tam zadíval na oblohu, líška chvíľami ňuchala zem. Zrazu zastala a spozornela. Človek zastal tiež. Znova sa zahľadel na oblohu. Zrazu sa k nim niečo blížilo. Naimi to začula skôr ako to prišlo. Krátko na to sa ozvalo hlasné „TRESK!!“ a všetko pohltila tma. Nato Naimi zacítila ako ju schmatli čiesi pazúre. „Nehýb sa“ šepol jej strážca. No dlho ju neudržal. Niekto ju silno udrel zozadu do krku. Podlomili sa jej kolená a zatmelo sa jej pred očami. Niežeby predtým niečo videla...
Snažila sa aspoň sluchom rozpoznať čo sa deje no akoby okolo nej bolo zvukotesné pole. Poslednýkrát ju niekto schmatol za ruky a ťahal preč. Chcela sa mu vytrhnúť no potom zistila že je to strážca. Ťahal ju preč z hustého čierneho oblaku ktorý sa vznášal všade naokolo. Keď sa tma začala strácať, Naimi sa postavila na vlastné. Až vtedy zbadala že niečo nie je v poriadku. Ako to že to nezacítila? Strážca bol vážne zranený. Jeho démon duše bol preč, stratil sa v nenávratne...

Herano a Yuuto vyšli na ulicu. Tam k nim zrazu pribehol jeden elf. „Mám vám ukázať kde sa našli…“ pre istotu sa obzrel okolo seba, „telá, poďte za mnou.“ Obidvaja ho nasledovali. V Meste Kvetov všetko išlo po starom. Určite nevedeli čo sa deje. Každý si robil svoju prácu. Aj napriek tomu, že Mesto Kvetov bola vojenská organizácia, vypadalo úplne ako obyčajné mesto. Bytosti sa spokojne prechádzali po uliciach. Mnohý z nich možno ani netušili, aká je pravá tvár tohto mesta.
Elf ich priviedol na miesto. Boli za obrannými hradbami. Tu iba občas prešla stráž. Hradby boli vysoké, hrubé, nezničiteľné a napriek tomu tu bola spáchaná vražda. Telá tam už neboli. Boss musel veľmi rýchlo konať. Premenený Herano začal hľadať nejaké pachové stopy. No na veľkú smolu, žiadna stopa ani po Lune ani po niekom inom. Všade bolo iba cítiť akýsi prenikavý korenistí pach. Vlkolak kýchol.
„Zachytil si niečo?“
Herano sa opäť premenil do ľudskej podoby. „Ani len štipku. Je to t zamorené akýmsi korením, fuj. Najradšej by som to tu vykosil.“ hromžil.
„Korenie?“
„Áno! Necítiš? Fuj je to odporné.“
„No neviem ak ty, ale ja tu okrem trávy a púpavy nič iné nevidím.“
„No púpava to určite nie je.“
„Očuj tebe nedopína?“ neveriacky sa na neho pozrel. Čakal či príde na to sám.
Herano sa zamyslel: „Ty myslíš, že niekto chcel prekryť iný pach, pachom toho korenia?“
„No možnosť to je.“
„Tak teda rýchlo za tým pachom“ Herano sa už išiel rozbehnúť, no Yuuto to chytil za plece.
„Počkaj. Myslíš, že budú taký neopatrný. Ak tento pach použili, určite ho za sebou nebudú zanechávať ako Janko s Marienkou drobky z chleba.“ vysvetlil mu.
„Hej bude na tom niečo. Tak teda inak. Pach, ktorý patrí tým, čo zabili strážcov, bude určite pri pachu Luny. Musíme ísť na miesto, kde ste sa oddelili.“
Yuuto súhlasil a znova sa vrátili do mesta.

Boss priviedol Jazmín do chladnej miestnosti. V jej strede boli tri stoly s mŕtvolami. Čarodejnica zneistela. Boss pristúpil k jednému telu. Kázal jej podrezané hrdlo, no vzápätí mužovi otvorili ústa. Keď sa Jazmín lepšie prizrela, uvidela, že celá ústna dutina bola čierna, Jazyk, ďasná, čiastočne aj zuby. Rovnako to bolo aj u ďalších dvoch mužoch, ale tí okrem čiernych úst, nemali nijaké zranenia.
„Chcem vedieť čo im to spôsobilo.“ nervózne povedal Boss.
„Takéto niečo som ešte nevidela. No poznám tie príznaky. Toto mohol urobiť Heparín.“ povedala isto.
„Heparín?“ zopakoval Boss, „Nie je to náhodou liek, ktorý sa berie pri zápaloch žíl a podobne?“
„Máte pravdu. Zabraňuje zrážanlivosti krvi. No pri predávkovaní je to smrteľný Jed. Vtedy dochádza k silnému vnútornému krvácaniu a krvácaniu do mozgu. Pri predávkovaní sa objavia príznaky ako pri mŕtvici.“ vysvetlila svoje znalosti Jazmín.
„No dobre, ale načo potom obyčajné stráže zabili takýmto spôsobom? Nemohli im podrezať krk ako tomu prvému? A prečo toho prvého otrávili a aj podrezali?“ Nahlas premýšľal Boss. Jazmín pokrútila hlavou. Nevedela si to ani ona dať dohromady.
„Pani!“ ozval sa ženský hlas za nimi. V miestnosti sa objavila tá istá žena, ktorá prišla oznámiť o mŕtvych strážcoch do Bossovej kancelárii.
„Čo sa stalo?!“ obrátil sa na ňu Boss.
„Našli sa ďalšie telá!“ riekla udýchane.
Jazmín vypleštila oči, ďalšie?
„Mali čierne ústa?“ ťahal boss ďalšie informácie od ženy.
„Áno.“

Herano, Yuuto a Jaznín sa stretli v hale pred pracovňou Bossa.
-Kde je Luna?- spýtal sa Yuuta Herano.
Yuuto mykol plecami a zapozeral sa na Jazním. Tá prevrátila oči.
-Pane bože, veď nie je malá. Ona vie sa o seba postarať.- vysvetlila svoje gesto.
-To máš pravdu, ale aj tak tu mala byť.- zamrmlal si Herano.
Dvere sa otvorili. Bossou hlas im povedal aby vstúpili do namodro osvetlenej miestnosti. Zbežne sa na nič pozrela.
-Kde je Luna? Mala tu byť tiež. Nerada čakám na niekoho a ak ihneď nepríde nahnevám sa.- prísne povedal Boss. Bolo jasne vidieť, že elfka mala dnes mimoriadne zlú náladu. V koši pri jej veľkom sacom stole bol plný kôs pokrčených papierov. Na stole boli cez seba poukladané mapy rôznych oblastí a podivné knihy, zaprášené a ošúchané.
-Nevieme, ale určite hneď príde, možno sa niekde zdržala.- odpovedala Jazním odvracajúc radšej zrak. Radšej nechcela vidieť nahnevaného Bossa. Raz zažila čo sa stalo keď bol nahnevaný, druhý krát to nechcela vidieť.
-Okamžite nech je tu!- zvýšila hlas a pokrčila ďalší papier, ktorý cestoval rovno do koša. Yuuto hneď pochopil, že ten rozkaz bol myslený na neho. Telepatiou sa dokázal spojiť s hocijakou bytosťou. No nebolo to také ľahké. Tú bytosť musel aspoň raz vidieť a poznať. A okrem toho sa nemohol s niekým spojiť myšlienkami, keď spala tá dotyčná osoba.
-Prepáčte, ale neviem sa s Lunou spojiť.- povedal nervózne.
-Prosím?- Boss bol čoraz nervóznejší.
-Nedokážem sa s niekým spojiť, keď jeho mozog, ľudovo povedané vypne.- vysvetlil, ďalej sa všek snažil s Lunou spojiť.
-Chceš povedať, že Ona zaspala?-
-To určite nie. Keď sme sa oddelili išla do mesta. Niečo sa muselo stať.-
Herano spozornel a nevrlo sa pozrel na Jazmín pohľadom, JA SO TO HOVORIL.
-Ako si môžeš byť tak istý?-
-Uveríte mi, že mám zlé tušenie?-
Boss si vzdychol. Zakrúžila hlavou aby jej v krku uvoľňujúco popukalo. Zrazu sa vo dverách objavil Jeden človek.
-Aké sú vaše rozkazy?- povedal hrubým hlasom. Ako to ten Boss robí, premýšľal Herano.
-Ihneď mi nájdite Lunu, fialový kvet. Presto, presto!- rozkázala. Muž sa ihneď otočil a zmizol.
-Čo ak ju nenájdu?- Yuuto začal byť nervózny.
-Musia ju nájsť. A ak nie, budem to brať za útek.-
-A čo ak neutiekla.-
-Nie je to jedno, ak ju nenájdu, musíme ju…- skôr ako Boss stihol dohovoriť, vtrhol do miestnosti jedna žena. Rozrušene pribehla k Bossovi a niečo mu šepla do ucha. Elfka zmeravela.
-Vie to ešte niekto?- spýtala sa jej.
Žena sklopila zrak a pokrútila hlavou, nie.
-Chcem, aby t tak ostalo. Vieš ako postupovať-
Žena sa poklonila a ihneď vybehla z pracovne.
-Čo sa stalo?!- Herano s Yuutom nahlas vykríkli, vymenili si krátky pohľad.
-Mali by sme sa venovať tomu, kvôli čomu ste tu.- odpovedal Boss ako keby sa nič nestalo.
-Ja vám na to serem! Ihneď nám povedzte čo sa deje a či sa to týka Luny!- skríkol na ňu Yuuto. Jeho reakcia ju očividne prekvapila.
-Čo si to dovoľuješ!- tiež na neho zrevala.
-Ale Yuuto má pravdu, máme právo vedieť čo je s našim členom tímu “V“.- zasiahla Jazmín.
Elfka za zarazila. Sama si neuvedomila, že sa neovládla. Jazmín mala samozrejme že pravdu. A od Yuuta mohla čakať takúto reakciu. Akoby sa v ňom byli dvaja ľudia. Jeden pokojný, trpezlivý, premýšľajúci nad vecami, ktoré sa ešte nestali a druhy veľmi prchký a nerozvážny.
-Pravda. Ale neviem či sa to týka Luny.- upokojil sa Boss.
Yuutovi v tom momente spadol kameň zo srdca. Jeho obavy neboli pravdivé. A rovnako na tom bol Herano. Aj ten si myslel, že sa salo niečo veľmi vážne Lune, aj keď ešte nemajú vyhraté.
Boss pokračoval, -Tak teda dobre. Našlo sa telo, jedného zo stráži. Podrezali mu krk. O niekoľko metrov boli ďalšie dve tela.-
-Je možné, že Lunu uniesli?-
-No vylúčené to nie je.-
-Musíme ju nájsť!-
-Samozrejme. Ale nemáme kde začať.-
-Ponúkam sa, že ju budem hľadať a začať musíme pri nájdených telách.-
-Ale veľ ešte sa nevie, či to s ňou súvisí.-
-Tak to by musela byť sakra veľká náhoda! Ja sa tiež pridám k Yuutovi na jej hľadanie. Jeden vlkolaci čumák a schopnosť veľkého vlka zachytiť údery srdca sú veľmi užitočné.- ponúkol sa tiež Herano. Zrazu k Yuutovi nepociťoval nenávisť a pohŕdanie, ale bral ho ako niekoho s kým musí nájsť Lunu. Veľký Vlk tiež prijal túto možnosť.
-Chce sa teda pustiť do pátrania, tak teda dobre. Iba vy dvaja. Ak bude potrebné pridám k vám ďalšiu osobu. Aj tak teraz nemám čas na hľadanie nejakého zatúlaného Vlkolaka.- pristúpila na ich ´možnosť. Nemusela ani čakať. Ako vycvičený vojaci sa ihneď zvrtli a vyšli svojej misii v ústrety. Boss za nimi stihol ešte zakričať, aby svoj postup pri hľadaní hlásili. Potom sa pozrela na Jazmín, ktorá mlčky čakala.
-Jazmín, poď prosím so mnou. Tebe dám jednu ďalšiu misiu.- vydal rozkaz Boss a viedol ju cez chodby so inej časti budovy.

„Nevideli sme ťa celú večnosť. Kde si bola tak dlho? Hľadali sme ťa, pýtali sme sa asi všetkých v Drachme kam si zmizla ale nechceli nám nič povedať. Vraj je to tajné“ rozprávala Emi.
„Niektorí z nás si dokonca mysleli že si mŕtva“ prerušil ju Miseag a úkosom pozrel na Iniku. „Vravel som že sa ťa len tak nezbavíme. Nie si ako ostatní prisťahovalci“ usmial sa.
On, Emi, Nada, Norman aj Inika. Boli tam všetci, spolu s Naimi, sedeli v tráve a rozprávali sa.
„Poslali ma na misiu na opačný koniec zemegule. Preto to tak trvalo“ odpovedala krátko Naimi.
„Čo je tu nové?“ spýtala sa aby zmenili tému. O tom kde bola a ako všetci kontrolujú každý jej pohyb sa jej rozprávať nechcelo.
„Spravili sme všetky SVÚM“ vyhŕkla Inika. „Teda okrem iného“ dodala a trochu sa začervenala.
„SVÚM?“ zopakovala Naimi nechápavo.
„Skúšky vyššej úrovne moci“ vysvetlil Norman. „ Je to niečo ako vyšší titul, môžeš sa zúčastňovať náročnejších misií a tak“
„Zatiaľ sme spravili len teoretickú časť. Praktické budú až neskôr. Až potom sa dočkáme oficiálneho uznania. Aj keď je to divné“ premýšlala“ Emi.
„Čo je divné?“ spýtala sa znova Naimi.
„Praktické skúšky sú zároveň niečo ako oslavi. Prichádza sem veľa významných bytostí ktoré sledujú súťaže a hľadajúmožných členov do svojej armády. Za posledné dva týždne sem prišlo veľa hostí. Nedáva to veľmi zmysel lebo celé sa to má začať až o mesiac a pol. Nikdy sa tak neponáhlali ako tento rok. Ale pánbohvie čo si ten starý Aradam zmyslí?!“ hovorila Nada.
„Nemali by sme to brať tak lahostajne“ pohoršovala sa Inika. „Čo ak si zmyslia že to preložia na skôr lebo, čo ja viem, nebudú mať čas potom? Hocikedy nám môžu povedať že skúšky sú zajtra a nič s tým nespravíme. Potom čo? Všetci prepadneme a zostarneme tu ako svetom zavrhnuté bytosti“
„Potom sa spolahneme že nás zachrániš“ prerušil ju Miseag a objal ju okolo pliec.
Naimi pri tom geste pocitíla žiarlivosť. Na to sa Norman pousmial. Nevedela či si to všimol alebo sa smeje na niečom inom alebo....
„Čo budeš robiť teraz Naimi?“ spýtala sa zničoho nič Emi.
„Ešte ma posielajú na jednu misiu“
„Zase?“
„Toto by už nemalo trvať dlho“
„Hmm, aj tak ti toho dávajú veľa. Nemáš skoro žiaden voľný čas“
„Keď budem chcieť nájdem si ho“
„Potom sa určite ozvi. Musíme ti toho ešte veľa povedať“
„Poďme už, máme ísť ešte do knižnice pre nové učebnice“ súrila ich Inika, veselo Naimi zamávala a už sa predierala naspäť pomedzi kríky. Všetci sa s Naimi rozlúčili a odišli.
Naimi zostala sedie v tráve. Chvíľu bolo ticho. Zavrela oči a nadýchla sa vône lesa.
„Ty nepotrebuješ nové knihy?“ prehovorila do ticha.
„Takže si si všimla“ odpovedal jej známy hlas. Bol to Norman. Hoci sa tváril že odchádza s ostatnými, zostal stáť skrytý za stromami.
„Ako dlho...?“
„Som premenený?“ usmial sa. „Ešte skôr ako si sem prišla“
„Ostatní to vedia?“
„Nie, chcel som im to povedať ale..potom ako premenili teba mi zakázali o tom hovoriť aby sa na teba neprišlo“
„Vieš o tom? O nich?“
„Viem o vojne aj o Pôvodných. Viem prečo sú tu. 6e ťa strážia a zrejme nás pozorujú aj teraz. Všetko je to smiešne. SVÚM a ten cirkus okolo toho len aby zakryli podstatu“
Chvílu bolo ticho. Potom sa Naimi spýtala::
„Ako to zvládaš? To že si medzi ostatnými. Budeš ich vidieť starnúť a zomierať..“
Na to sa Norman rozosmial.
„Si zvláštna povaha Naimi. Hrozí ti smrť, dokonca vieš aj kedy. Mala by si sa starať o to ako uniknúť, ako prežiť, možno ako sa rozlúčiť s tými na ktorých ti tu záleží alebo záležalo. A namiesto toho rozmýšlaš nad vecami ktoré nezmeníš aj keby si ako chcela“ odmlčal sa.
„Vieš aké to bolo keď som sa premenil? Držali ma v podzemí lebo som nemohol výjsť na slnko. Naučili ma zabíjať no zabudli ma naučiť sa kontrolovať. Každý deň niekoľko desiatok vojakov. Kopy mŕtvol v mojej cele bez kvapky krvi. Keď mi stopli prísun krvi, začal som besnieť ešte viac a tak im neostalo iné ako znova ma zásobovať. Keď sa minula krv v sáčkoch, začal som zabíjať tunajších ľudí. Došlo to až do štádia, kedy sa ma pokúsili zabiť. Bolo mi to jedno. Myslel som iba na krv. A potom prišla ONA. Nechala ma vyhladovať, donútila ma niečo cítiť, hnev alebo nenávisť. A potom ma naučila sebakontrole. Keď som sa pýtal prečo to ribí, povedala len „sme rodina“. Vždy sa nájde niekto kto ťa vytiahne nad hladinu. A čo sa týka tvojej otázky, je to sila zvyku. Nemôžeš sa nechať unášať predstavami o budúcnosti. Vieš prečo ľudia nemôžu poznať svoju budúcnosť?“
„Lebo by ju mohli zmeniť?“
„Lebo by sa zbláznili. Nechcem ťa poučovať ani nudiť svojimi zážitkami. Iba hovorím že, Nokas a Osamu možno nie sú jediní ktorým by si mohla dôverovať“...