Никаких продаж, партнерок, заказов и Kwork. Идеальный заработок без вложений!
автодоход до 130 000 рублей в месяц https://bit.ly/3wjIev6
после запуска системы вы будете получать доход, как минимум еще 10 лет
- зарабатываете на обычных картинках.
- копируету картинку из указанного источника
- загружаете картинку на сервис
- делаете настройки по инструкции
- выводите деньги
- пожизненный пассивный доход
Перейти для оплаты https://bit.ly/2RtQ9Hq

Na druhý deň ráno bolo všetko ako zvyčajne. Naimi zišla dolu do veľkej jedálne medzi poslednými. Všetci jej kamaráti už raňajkovali, vrátane Normana. Emi jej zakývala hneď ako ju uvidela vojsť. Naimi si sadla vedľa nej.
„Nechali sme ti niečo z raňajok“ ponúkla ju Inika.
„Eh, ďakujem, ale nie som hladná“ povedala Naimi ospravedlňujúco.
„Hovoril som vám to“ ozval sa Norman, letmo sa pozrúc na Naimi.
„Drž hubu, Norman“ zaútočila naňho Nada.
„Nevšímaj si ho Naimi“ hovorila jej Emi a odpila si zo svojho čaju. Naimi sa však na Normana neprestala mračiť. Jej otrávená nálada sa ešte znásobila, keď sa od jedného z Upírov dozvedela, že ju Aradam volá do svojej kancelárie.
„Radšej choď“ radila jej znova Emi, „počkáme ťa vonku pri fontáne.“
„Nejdete do školy?“
„Dnes nemáme školu Naimi, zabudla si?“
Jej kamaráti na ňu hľadeli so znepokojením a Naimi to bolo trápne.
„Jasné že som nezabudla, len mi to vypadlo. Stretneme sa teda tam“ a radšej čo najrýchlejšie odišla.
„Nemyslíte si, že by sme sa o ňu mali začať báť?“ spýtal sa Miseag ostatných.
„Aj mne sa zdá v poslednej dobe čudná“ súhlasila Emi.
„Už sa s nami pomaly ani nerozpráva, a nechodí na prednášky“ dodala Inika.
„Mali by sme jej to povedať“ navrhla Nada.
Len Norman nič nepovedal.
Naimi dvakrát zaklopala a vošla. Kancelária voňala čerstvými kvetmi. Už to bolo Naimi podozrivé. Keď prišla bližšie k stolu, všimla si na skrinke pod oknom vázu a v biele pivónie.
„Chcelo to tu zmeniť vzduch“ prehovoril Aradam, keď videl ako si ich Naimi obzerá.
„Poslali ste po mňa“ odvetila mu Naimi ignorujúc jeho slová.
„Áno. Mladší syn Rie mi povedal že chceš odísť do Naránie“
Pri tých slovách Naimi skamenela. Nechcela si predstaviť čo bude ďalej.
„Môžem vedieť, na čo tam chceš ísť?“ pokračoval Aradam pevným hlasom.
„Chcem tam ísť niekoho pozrieť. Nie všetci v sídle boli proti mne. Chcem vedieť, či sú ešte tam alebo odišli“
„Na to je ľahká odpoveď – nie sú tam. A nie sú ani nikde inde. Zabili ich“
„To neviete!!“ vykríkla Naimi.
Aradam mlčal. Čakal, kým sa upokojí.
„Viem to, Naimi. A hovorím ti to len preto, lebo ti už nechcem klamať. Keď odišla tvoja mama, urobili to isté. Zabili jej priateľov aj všetkých, ktorí s ňou nejako súhlasili –“
„To by zabili aj mňa, a stále som tu“
„Ale zabili by ťa, keby nemáš niečo, čo oni chceli“
Naimi sa zarazila. Hnev, ktorý v nej bublal sa stratil.
„Je to možno tvrdé, ale je to tak. Čím skôr sa s tým vyrovnáš, tým lepšie“ Aradam pokladal ich rozhovor za uzavretý a otočil sa k nej chrbtom. Zahľadel sa z okna na ľudí, pracujúcich vonku. Naimi však stále neodchádzala. Cítil jej zrýchlený tep aj nerovnomerný dych. Slzy, čo jej stekali po tvári vidieť nemusel.
„Ak si stále myslíš, že to nie je tak ako hovorím, choď sa presvedčiť. Zober si niekoho so sebou, koho chceš“ prehovoril napokon nezmeneným hlasom, hoci sa mu v očiach lesklo. Až keď počul buchnutie dverí, uvoľnil emócie ktorým sa už nedokázal brániť....

Yuuto si sadol na posteľ a kútikom úst sa usmial. Nenápadne pozoroval Herana.
„Počkaj Čo? JA sa mám vyspať na zemi? Tak to nie Padaj z tade!“ Zahromžil. Yuuto sa jeho útoku päsťou na tvár poľahky uhol a Henano sa prevážil na posteľ. Vtedy sa Poriadne zasmial.
„Áno viem sa smiať. A hlavne takým nemotorným bastardnom ako si ty!“ Do plavovlasého vstúpil ešte väčší hnev.
„Aj tvoja spoločníčka je bastard! A dvojnásobný!“ až vtedy keď to povedal, zistil akú chybu spravil. Nestihol ani zaregistrovať a už cítil bolesť na pravej strane tváre pod okom a hneď na to dostal druhú ranu o stenu.
„Opováž takéto niečo ešte raz povedať!“ zreval Yuuto.
„Vlkolakmi pohŕdaš, ale ona sa ti vryla pod kožu. Prečo? Cítiš sa voči nej previnilo, že jej prinášaš len smolu? Že vďaka tebe sa stále bližšie približuje k smrti? Preto k nej cítiš niečo viac?“
„Ona bola tá, ktorá po dlhej dobe mi vyčaril úsmev a ktorá mi ukázala, že treba za niečo bojovať. Že pomsta nie je správna cesta. Že sú tu oveľa vyššie ciele.“
„A tým je?“
„Ona.“

Ráno sa mali stretnúť v jednej z miestností toho hotela. Keď tam Herano a Yuuto prišli, zbehli sa okolo nich niekoľko mužov a žien. Nechápali čo sa to deje, iba keď prišla žena v modrom plášti im to vysvetlila. „Premeňte sa do svojich podôb. Títo ľudia pre vás spravili vaše nové brnenie, ktoré vám nasadia. Nuž čo mali robiť, iba poslúchnuť a zrazu sa pred nimi v miestnosti objavili dvaja vlci. Jeden veľký ako kôň s pieskovou srsťou a druhý ešte väčší so srsťou čiernou ako sadze. Najskôr k nim pribehli ženy, ktoré ich bez varovania začali česať kefami. 6eny si to priam užívali, lebo nie vždy majú takýchto zvláštnych hostí. Po poriadnom vyčesaní od nich odstúpili a na radu prišli muži, ktorý začali nosiť kusy zbroje, ktoré im začali nasadzovať. Herano pocítil chlad kovu, ale jeho váhu akoby necítil, akoby ani na sebe nič nemal. Keď sa obrátil na ženu, jeho otázku mu vyčítala z očí.
„Metalon je známi svojím kovom, ktorý je najpevnejší zo všetkých a zároveň veľmi ľahký. Keby sa zobral kus kože a rovnaký kus tohto kovu, koža by bola trikrát ťažšia.“ Vysvetlila žena. Muži, čo ich pomaly obliekali iba pritakali. „Pravdu hovorí tá Pani...“ vraveli.

Keď vyšli z hotela, pred ním istý muž držal hnedého obrneného koňa. Bol nedočkavý. Žena k nemu pristúpila, pohladila ho po pysku a nasadla. Muž sa ustúpil. Ešte pred tým ako vyrazili, vzala do rúk fakľu s plameňom, niečo k nemu zašepkala a v tom sa okolo neho spravila modrá bublina, ktorá ho chránila pred okolitým svetom.
„Môžeme ísť.“ Kývla na dvoch vlkov v zbroji, pomkla koňa a vyrazila po ceste dopredu, preč z mesta. Yuuto a Herano ju nasledovali. Jeden bol viac vpredu a druhý sa držal vzadu.

Cestou sa Naimi snažila Normanovi porozprávať všetko okolo Pôvodných upírov a ich pláne. No čím viac rozprávala, tým sa v tom sama viac a viac zamotávala a nakoniec už ani nevedela čia je. Zdalo sa ale že ju Norman počúva a ani raz ju neprerušil.
Prišli až k námestiu, ktoré bolo teraz celkom prázdne a osvetľoval ho iba mesiac.
„Neviem si predstaviť ako to celé dopadne“ prehovoril Norman po chvíli.
„Trochu pozitívneho myslenia by n-neuškodilo“ dostala zo seba Naimi. Bunda, ktorú jej dal Miseag bola už celá mokrá a jej bola ešte väčšia zima.
„A si si istá, že ísť do Naránie je ten najlepší nápad? Predsa len, si utečenec. Budú ťa brať ako zradkyňu, ktorá opustila svoj klan a zbabelo utiekla. Polovica z nich aj tak nepozná skutočnú historku. A ten Shirono, osobne ho nepoznám ale počul som o ňom, vraj je najstarší a najmocnejší Elf na Zemi. Ten pozná určite lepšie triky ako my. Neprekĺzneme tam len tak“
„Spomal t-trochu ešte tam ani nie sme“
„Len sa snažím myslieť dopredu. Vieš čo, to je teraz jedno. Poďme dovnútra lebo z toho ako sa trasieš je zima aj mne. Zajtra sa môžeme stretnúť a dohodneme sa“ povedal a otvoril vchodové dvere.
Spoločne vyšli schodiskom. Na druhom poschodí mali ísť každý inou stranou.
Norman rovno zabočil doprava ani sa neobzrel. Naimi išla doľava.
Vošla do izby, prezliekla sa do suchého a hneď ako si lahla aj zaspala.

Prechádzali lesom, ktorý nemá meno. Ľudia ho nazývali iba podľa obyvateľov, ktorý v ňom žili. Niekde hlboko, uprostred lesa sa nachádza obrovská baňa, v ktorej ťažia kovy. Je tak bohatá, že kvety, tráva i stromy čo na ej rastú obsahujú kovy. ˇApoň tak sa povráva. Obyčajný smrteľník túto baňu nemôže nájsť. Jej bohatstvo je prísne strážené. Iba praví obyvatelia, zvaný Erkovia poznajú jej polohu, iba oni ju dokážu nájsť. Táto vetva ľudí je známa nie len svojím generačným hutníctvom, ale aj svojou výrobou najpevnejších zbrojí aké len môžu byť. Ich majstrovská práca nie len po technickej stránke, ale aj po estetickej.
„Lady...“ oslovil ju Yuuto a už chcel pokračovať, keď žena ho svojím chladným tónom prerušila.
„V Metelone na nás budú čakať.“
Znova zavládlo ticho. Herano kráčal ako posledný. Neustále myslel na Lunu. Pred očami mal stále jej zúbožené telo. V tej chvíli sa cítil tak strašne bezmocný. Dal by čokoľvek za to, aby bolesť, ktorú cítila ona, prešla na neho a tak ju uchránil pred tým. Spomenul si na ich prvé stretnutie. Brat môj, poď na moju hruď. To boli prvé slová čo je povedal. Teraz zrazu ako kráča sám a zrazu necíti Luninú prítomnosť cíti sa strašne prázdny. „Zaľúbil som sa snáď do nej?“ kládol si sám pre seba otázku.
Dostali sa na krížnu. Pôvodná cesta dosť široká na to, by sa tu poľahky obišli 2 vozy, sa rozdeľovala na ďalšie 3 rovnako široké a vydláždené kameňom. Na rázcestí bola bronzová pamätná tabula a v nej vyryté symboly.
„Tu počkáme. Majú pre nás prísť.“ Povedala žena a zostala stáť nehybne ako socha. Herano si sadol do trávy. Po skoro celodennom kráčaní bolo dobré si oddýchnuť. Ktovie koľko ešte pôjdu.
--Herano, Boss ti dal nejaké informácie, kde šla Luna? Bolo to skoro. Hned na druhý deň aby ju niekam posielal.—ozval sa Yuutov hlas v Heranovej mysli. Nenápadne pokrútil hlavou, aby si tretia osoba nič nevšimla. Keď sa Yuuto s ním spojil cez telepatiu, určite preto, lebo nevie čo môže byť zač tá žena. Síce dostali úlohu, aby ju bezpečne doviedli na určené miesto, ale jej spoločnosť vyžarovala negatívu energiu. Zrazu začuli hrkotanie kolies a ceste a konské fučanie a dupot kopýt. Herano sa postavil a keď prišiel ich odvoz, všetci traja si sadli, pohonič švihol opratami, hnedáky vyfúkli a koč sa pohol. Onedlho sa les začal zrieďovať a objavili sa prvé domčeky. Malé dreveničky s malým hospodárstvom. Deti sa hrali na dvoroch, iné pomáhali svojím matkám v záhrade. Koč ďalej šiel a naraz sa cesta začala ešte viac rozširovať a a malé dreveničky sa zmenili na masívne kamenné stavby. Metenol, bolo veľké a bohaté mesto. Boli tu obrovské vyhne a ručný remeselníci, ktorý spracovávali rudy a potom kov majstrovsky opracovávali. Celé mesto zbohatlo vďaka skrytím baniam a bohatstvu v nich. Koč zastal, pred jednou veľkou budovou. Už sa pomaly stmievalo. Yuuto podal ruku, aby jej pomohol z koča. Vošli do budovy. Bola prepychovo zariadená.
„Dobrý večer, mate voľné izby?“ opýtala sa zo slušnosti žena. Dobre všaak vedela, že vždy sú tu voľné izby, ktoré čakajú na majiteľov. Síce toto mala byť ubytovňa pre procesných, ale obyčajný smrteľník by sa tu nedočkal voľnej izby. No Yuuto s Heranom to nevedeli. Muž, čo stál za veľkým stolom, podal žene dva kľúče. Jeden si nechala ona a druhý dala tým dvom. Pozdravila muža a kývla rukou, aby ju nasledovali. Keď vyšli po schodoch, dala im kľúč, povedala kedy sa rán stretnú a zaželala dobrú noc. Odomkla si svoju izbu a hneď za sebou zamkla.
„Je tu iba jedna posteľ? To akože mám spať spolu s tebou v posteli?“ zhrozil sa Herano, keď vošli do svojej izby.
„Nemusíš, premňa- zamňa sa môžeš vyspať aj na zemi.“ zamrmlal Yuuto.
„Človeče, vieš sa ty vôbec smiať?“

Bola tmavá noc. Na nebi nesvietila ani jedna hviezda.
Emi,Nada, Miseag, Inika a Norman sa predierali davom smerom k námestiu.
„Tak my ideme, vidíme sa zajtra, kamoš“ prehovoril Miseag na Normana a spolu s dievčatami sa vydal bočnou ulicou. Norman ich odzdravil a prebehol cez námestie. Pred dverami do sídla zastal. Niečo začul. Pomaly sa otočil. Počul každý jeden hlas na námestí, smiech, veselé aj nahnevané výkriky. Všetko sa mu to dralo do uší. Snažil sa to ignorovať a sústredil sa na zvuk, ktorý hľadal. Niečo sa blížilo. Niečo veľké. V diaľke uvidel záblesk a o minútu nato sa na námestí zjavil Drak. Obrovskými pazúrmi ho zdrapol a niesol preč. Ľudia na námestí si to nevšímali. Vznešené bytosti sa im tu zjavovali denne.
Zafira letela smerom k lesu. Keď už boli dosť ďaleko od námestia, pristáli. Naimi jediným pohybom zoskočila zo Zafiry a vrhla sa na Normana. Zvalila ho na zem. No on sa tak ľahko nedal. Chytil ju za zápästia a odstrčil ju od seba. V sekunde bol na nohách, chytil Naimi pod krkom a pritlačil ju k stromu.
„O čo sa snažíš?“
Naimi neodpovedala. Chytila ho za ruku, ktorou ju držal a nechtami mu zaryla pod kožu. Zaťal zuby no stisk nepovolil.
Vtedy sa Zafira postavila na zadné a prednými labami sa po ňom zahnala. Uhol sa a zmizol medzi stromami.
– Snaží sa ťa dostať odo mňa –
– Leť ponad les – odvetila Naimi a zmizla tiež.

Vyšli z lesa no namiesto cesty, ktorá viedla naspäť do mesta sa Naimi ocitla na brehu rieky, ktorej prúd silno burácal a jej to trhalo uši.
Zozadu ju niekto sotil a ona padla do vody. Chvíľu počula všade okolo seba iba duté bublanie. Keď sa vynorila aby sa nadýchla, zaliala ju ďalšia masa vody. Takto sa ponorila asi trikrát. Nakoniec sa zachytila o spadnutý kmeň stromu a konečne sa nadýchla. Až teraz cítila na tele aká je doudieraná od dna a od skál.
„Dám ti jednu otázku a potom sa rozhodnem či tam ten strom nechám alebo si zapláva s tebou“ ozval sa hlas. K Naimi prichádzal akoby s veľkej diaľky. Stále mala ešte v ušiach vodu. Zatriasla hlavou a jednou rukou si odhrnula mokré vlasy z tváre.
„Prečo si ma napadla?“ spýtal sa Norman. Teraz ho už Naimi zbadala. Stál na brehu rieky, asi 3 metre od Naimi a jednou rukou sa opieral o kmeň, o ktorý sa Naimi držala. Keď dlho neodpovedala, zaprel sa oň a kmeň sa zošmykol hlbšie do vody.
„Potrebujem pomoc“
„Nehovor“
„Nemyslím teraz. Teda aj teraz. Ale aj s niečím iným“
Nič na to nepovedal a na chvíľu sa Naimi stratil z dohľadu.
„Počkaj! To ma tu chceš nechať?!“ kričala nanho no nedostala žiadnu odpoveď.
„Fajn, len si choď! Aby si vedel, dostanem sa z toho sama!“
„Prestaň kričať a podaj mi ruku“ Prišiel z druhej strany. Naimi si ho vobec nevšimla a keď sa náhle zjavil, zľakla sa a na sekundu sa pustila.
Zachytil ju a pritiahol naspäť. Chrbtom sa opieral o kmeň skoro akoby na ňom ležal.
„Vylez na mňa“ povedal no keď nanho Naimi len nechápavo hľadela, druhou rukou ju chytil okolo pása a vytiahol z vody.
Naimi sa ani nepohla a sledovala ako mu kvapky vody padajú na tvár.
„Už možeš vstať“
Naimi sa strhla. Rýchlo nemotorne vstala. Norman prešiel okolo nej a rukou si prehrabol vlasy. Z konára jedného zo stromov zvesil bundu. Až teraz si Naimi všimla, že ju na sebe nemá.
„Pohni si, už som mal byť doma. Cestou mi povieš čo si chcela. Tu u nás sa totiž žiada o pomoc prostredníctvom rozhovoru nie bitky“ a hodil jej bundu. Naimi ju na seba navliekla a ponáhľala sa za ním.

Zvečerievalo sa. Luna sedela v svojej záhrade, obklopená malými modrými kvetina, nezábudkami. Každý jeden kvietok v nej evakuoval spomienku. Necelé dva roky a za ten krátky čas sa toho tak strašne veľa stalo. Stratila a aj získala všetko. Nastúpenie do služieb Shirona sa to všetko začalo. Čo sa vlastne teraz deje v Naránii? Čo sa deje s jej rodinou? Dajchi je v ich sídle. Človek, ktorý drží ich klan pri živote.
-Dewi, naozaj bude Kali v poriadku?- spytovala sa znova veľmi ustráchaným tónov.
--Kali sa dostal ku koncu svojho jedného zo životov. Jeho telesná schránka upadá a horí vo večnom ohni až nakoniec zbĺkne a zrodí sa z popola. Taký je osud každého z nás. Ale nie si jediná, ktorá sa bojí.--
--Ako to myslíš? Sama si povedala, že sa znova zrodí.--
Fénix, ležiaci pri bielom vlkovi, si privrel oči.
--Zrodenie z popola nieje zrodenie len nového teľa, ale aj novej mysle. Síce bude mať všetky spomienky a city ako mal pred tým, ale bude to úplne niekto iný, čo sa týka v správaní v jeho myšlienkach. Bude mať aj iný v kus. Ja som touto premenou prešla len nedávno. Pár rokov je tomu. A pred tým, ak keď sme s Kalim žili na jednom strome, nemala som o neho žiadny záujem a po mojej premene sa to všetko zmenilo. Bola to moja najlepší zrod. Lebo Kali je to najlepšie čo ma v mojom večnom živote postretlo. A teraz sa on mení. Obávam sa nového Kaliho--
--Sama si povedala, že city sa nemenia.--
--Povedala...-- Dewi sa zrazu našuchorila ako vrabec, čo sa kúpe v kaluži vody. Zatriasla sa a roztiahla krídla. Vietor, ktorý vial jej narážal do pier.
Bieli vlk sa tiež postavil a zmenil sa do ľudskej podoby. Stála pred ňou v plnej sile. To čo sa stalo pred pár dňami bolo dávno zabudnuté.
-Boss mi hovoril, že nás chce poslať čo najďalej od mesta kvetov. Mňa a Yuuta. V meste kvetov je zradca. Nevie sa kto a preto musíme odísť z tohto miesta. Rozprávala som sa s Yuutom. Povedal mi, že odídeme do iného mesta. Vraj niekam k moru. No skôr ako tam máme ísť, Boss nás poveril jednou úlohou spoločne s Herano. On vraj patrí medzi tých, ktorým Boss verí, aj keď má svojskú povahu. Mali sme odísť des večer, čiže každou chvíľou. Lenže od čierneho havrana mi prišla správa, od Daichiho. Nemám to hovoriť Yuutovi a mám urýchlene prísť za ním. Za ním do Naránie.-
--Takže letíme tam?--
-Budeme musieť. Neviem čo sa deje, ale bude to veľmi dôležité.--
Luna vysadla na Dewin chrbát a vzniesli sa na oblohu.
Boss si na svojom pracovnom stole našiel krátku no výstižnú správu. Na spomínanú misiu, aj keď s menšími protestmi, šiel Yuuto s Heranom. Ani jeden z nich nepoznal celú pravdu. O tom čo si prečítal Boss v správe a ani jeden z nich nevedel, kto kráča s nimi po boku v plášti s kapucňou kráľovskej modrej farby. A ani oni a ani tá žena nevedela čo horí v ohni na fakli, ktorú strážila vlastným životom.

– Musíme sa dostať odtiaľto preč – vysypala zo seba rýchlo Naimi, keď Zafira pristála. Jedným švihom jej vyskočila na chrbát a Zafira hneď aj vzlietla.
– Máme namierené niekam konkrétne? –
– Mohli by sme ísť do tvojho sveta? – spýtala sa Naimi neisto.
– Dobre sa drž – odpovedala Zafira a zrýchlila. Jeden ružový záblesk a hustý les sa zmenil na pusté skaliská. Aj teplota klesla o pekných pár stupňov pod nulu.
Pristáli na jednej skalnej vyvýšenine.
– Tak čo sa stalo? –
A tak Naimi začala rozprávať. O tom, ako sa stretla s Maharionom, o tom, čo jej všetko povedal, o Anamayi a napokon aj o proroctve, ktoré si práve vypočula.
– Keď vyriekla to proroctvo, niečo sa tam stalo. Všade bol dym, nevidela som či za to mohla Anamaya alebo tam bol ešte niekto ďalší. Ale znova tam bola – Stelmaria. Ale nebola taká, ako obyčajne. Myslím tým, zvyčajne ma straší v snoch. Niežeby vyzerala ako strašidlo ale vždy keď sa zjaví, niečo sa stane, niečo zlé. No teraz som ju len počula. Jej hlas vychádzal z toho dymu. A podľa Anamayinej reakcie som ju počula len ja. Povedala „nájdi ma“. Potom som asi omdlela a zobudila som sa vonku. Snažila som sa tváriť normálne ale neviem či to na Mahariona zabralo. Odišla som a zavolala som ťa. A to je asi tak všetko.
– A čo chceš teraz robiť? – spýtala sa Zafira po chvíli ticha.
– Musíme ju nájsť –
– Ako? –
– Spomenula som si, kde som ju videla. Keď nás Shirono poslal na misiu ako veliteľky...v mojom tíme bol jeden Človek. A jeho démon duše bola Stelmaria –
Zrazu Zafire došlo, čo jej Naimi naznačuje. – Nehovor mi že.... –
– Musíme sa vrátiť do Naránie – prikývla Naimi.
– Nechcem byť krutá ale, pamätáš sa že tam nie sme zrovna vítané. Naránia je veľmi staré a veľmi dobre strážené miesto. Navyše pokiaľ je vládcom stále Shirono je to navyše nebezpečné. Nie som si istá, či ťa dokážem ochrániť –
–Nepôjdeš tam so mnou–
– Tak to ani náhodou, nepustím ťa tam samú –
–Nepôjdem tam sama. Niekto pôjde so mnou. Ale k tomu budem potrebovať tvoju pomoc –

Z diaľky sa ozvali hlasy. Výkriky, nadávky, zúrivé vrčanie. Aj keď Luna bola v úplnej tme (buď bola v tmavej miestnosti, alebo jej zrak ešte neslúžil), predpokladala čo sa deje. Teda aspoň v to dúfala. Zacítil známi pach. V tom všetko stíchlo a ona cítila, že ju niekto dvíha a odchádza s ňou preč.

-Uhnite!- skríkol Yuuto na Herana, Jazmín a Koya, ktorý stáli vo dverách. Ako náhle sa dozvedeli čo sa stalo, najmä Herano, utekali do Luninej izby aby na ich príchod počkali. No pri pohľade na jej telo všetkých zamrazilo. Z oblečenia kvapkala červená tekutina. Na členkoch, zápästí a okolo krku mala zošúchanú kožu od reťazí. Vyhrnuté tričko odkrývalo brucho plné modrín. Vlasy mala celé zlepené od krvi a prachu. No najhoršie na tom bola jej ľavá ruka, ktorá bezvládny visela, ako keby ani nebola jej. Kľúčna kosť vytŕčala spod kože. A ako sa vlčie telo snažilo zregenerovať, kosť sa začala skrucovať pri pokusoch zrásť sa. No skôr sa ešte viac pokazilo to čo bolo pokazené. Yuuto s trpiacim pohľadom ju položil na posteľ. Tam už na ňu čakal medik, ktorý rozkázal Yuutovi aby ju pevne chytil.
-Tá kosť sa jej zle začína zrastať,- vysvetľoval medik, -Nemám rád Vlkolakov hlavne kvôli ich rýchlej regenerácii. Veľakrát im to viac uškodí ako pomôže. Teraz jej budem musieť znova polámať kľúčnu kosť. A to nebude nič príjemné. Preto ju musíš pevne držať. Rozumieš?!-
Yuuto či chcel alebo nie musel súhlasiť. Vedel čo Lunu teraz čaká, ale ona to zvládne a bude už len lepšie.
-Prečo nás tam nechcú pustiť?!- rozčuľoval sa Herano. Snažil sa načúvať cez zatvorené dvere do Luninij spálni. V tom prišiel Boss.
-Herano, upokoj sa! Ty by si im tam len prekážal. Nechaj to na medikovi. Nechcel tam veľa bytosti.- pokojne povedala Elfka. Ozval sa bolestivý výkrik Luny. A hneď nato medik zakričal na Yuuta, aby ju držal ešte pevnejšie. Herano sa bez rozmýšľania začal dobýjať do spálni. Búchal na dvere, div ich nerozbil.
-Čo jej robíte!- reval do prázdna. Koyo a Jazmín sa ho snažili odtiahnuť od dverí. Ďalší výkrik. Vtedy akurát otvoril dvere do bytu Ticar, ktorý keď začul ten zvuk zbledol a radšej sa otočil, zavrel dvere a počkal pre istotu na chodbách.
Boss si sadol na jedno z kresiel a nepohnuto čakala. Vyzerala ako socha. Všetko to utíchlo asi až po dvoch hodinách. A o ďalšiu hodinu zo spálne vyšiel medik, s modrinou pod okom. V rukách niesol lavór s vodou, zafarbenou od krvi.
-Prosím, teraz musí odpočívať. Nechoďte tam zbytočne. Je tam s ňou Yuuto.- oznámil medik a odišiel.
-Yuuto? Prečo Yuuto? Lebo je čistokrvný?!- zagánil Herano.
-Prestaň s tými tvojimi rasovými narážkami. Preto Yuuto, lebo tam už je.- odpovedala Jazmín.
-Koyo? Už je po tom?- Do miestnosti prišiel aj Ticar.
-Hej, konečne. Bolo to nekonečné. Hlavne toto tela.- odpovedal Koyo.
-Kto ti je tu tela?- zavrčal dotknuto Herano.
-Ty si tela,- pripojila sa Jazmín, -ty si tu vyvádzal...-
-Ale..., - sklopil zrak, -hej ja som tu vyvádzal, no kvôli tomu, že Lunu mám rád a bál som sa o ňu. A aj vy ste to počuli. Ticar radšej zmizol, Boss, tak ten odišiel po hodine.-
-Aj my sme sa báli. Ale snažili sme sa byť pokojný.-
Herano prevrátil očami. Mal ich všetkých na háku. Je mu jedno čo si kto myslel. Jeho teraz zaujímalo niečo/niekto iný. Aj napriek tomu, že medik hovoril, aby tam nikto nešiel, vstúpil do spálne a skôr ako niekto mu stihol povedať zavrel za sebou dvere.
Yuuto sa práve opieral o posteľ. Tvár mal spotenú, viditeľne unavenú. Luna ležala na posteli, teraz už ale umytá prezlečená, ošetrená s pokojným výrazom.
-Herano?... už je v poriadku. Zaspala.- šepol. Herano pristúpil k posteli. Smutne sa pozrel na osobu v nej a potom si prisadol k Yuutovi.
-Vieš, aj keď to nerád hovorím, a trhá mi to žili, keď to hovorím, ale niečo máme spoločné.- povedal plavovlasý. Yuuto si povzdychol.

V tú noc, keď svetlo noci bude najsilnejšie,
na mieste, kde si voda a súš podávajú ruk,
v tú noc tam bude počuť krik.
Krik, aký nepočuli už stáročia.
A služobník noci – strach, hoc´ si načas dá,
rozleje sa na tom mieste sťa žeravá láva.
Zem sa zatrasie, keď sa dva rody stretnú
a obloha zosmutnie, horko zaplače
nad deťmi svojich detí.
I stretnú sa v ten jediný deň rod Prvých a
rod Neskorších – rody nesmrteľné, tak veľmi blízko
spojené a predsa vzdialené na tisíce míl.
Aby bojovali za chybu, ktorej sa dopustili dospelí.
A bojovať budú pazúrmi i ohňom, slovami i mečom.
Až kým ich krv prýštiac z rán nezmieša sa v jeden prúd
a červeňou nesfarbí súš.
Ich dych ustane.
Ich telá budú ležať poprepletané na brehu šíreho mora.
A do ríše smrti vstúpia spoločne.

Ako Anamaya dohovorila, zhlboka sa niekoľkokrát nadýchla, akoby dovtedy nedýchala.
V miestnosti nastalo príšerné teplo. Bylinná zmes v mise stále dymila. Naimi sa čoraz ťažšie dýchalo. Bylinky ju pálili v hrdle a štípali ju z nich oči. Niekoľkokrát musela žmurknúť aby poriadne zaostrila.
Vtedy sa s Anamayou niečo stalo. Jej oči sa rozšírili strachom a ústa otvorila v nemom výkriku. Nato sa zviezla na zem. Do miestnosti vtrhla Anamayina učeňkyňa a hneď za ňou Maharion. O Čarodejnicu sa však nezaujímal. Pohľadom prechádzal miestnosť – hľadal Naimi. Ona mu však pohľad opätovať nemohla. Nevidela naňho cez hustý dym, ktorý začal vo veľkom stúpať z misy. Celú ju obklopil, cítila ho až v pľúcach a dusil ju. Začala kašlať. Jej pokožka začala sivnúť až mala farbu prachu. Tenké žilky na rukách a na tvári sa jej vydúvali na koži. Pohľad sa jej zatemnil. Cítila ako ju niekto pevne chytil a postavil na nohy. Ťahal ju preč z miestnosti, preč od duchov, ktorí ju zrejme chceli prijať medzi seba. Na krátky moment omdlela. Keď sa opäť prebrala, sedela za dlhým stolom. Jej pokožka vyzerala normálne ako vždy. Dýchala pokojne. Z dverí, z ktorých práve vyšla sa stále valil dym. Na krátky moment zazrela Anamayu ako je už znova na nohách a niečo pridáva do misy s bylinkami, potom sa dvere zabuchli.
„Si v poriadku?“ spýtal sa jej Maharion.
Až teraz si ho všimla. Stál pri okne. Záves bol kúsok odhrnutý a on sa pozeral von oknom.
„Bolo mi už aj lepšie. Radšej by som išla na vzduch“ odpovedala mu.
Ani sa na ňu nepozrel len krátko prikývol. Postavila sa a odišla. Musela sa premáhať, aby nebežala. Hlavne sa chcela dostať čo najďalej od týchto „ľudí“.
Zamierila rovno do lesa, na miesto, ktoré si tu obľúbila ako jediné. Tam, kde sa stretávala s Nadou, Emi, Inikou a chalanmi. Ako jej tie časy chýbajú. Nie! Teraz nesmie na to myslieť. Prinieslo by jej to len slzy. Na to teraz nemá čas.
Keď bola na mieste, zastala, obzrela sa za seba. Nikto tam nebol. No zdanie mohlo klamať. Započúvala sa do zvukov okolo seba. Počula ich – dve srdcia tlčúce každé v inom rytme. Potom to ustalo. Vzdialili sa od nej.
Na krku si nahmatala prívesok – fialovú šupinu od Zafiry. Chvíľu na ňu hľadela kým neprišla odpoveď. Na oblohe sa zjavil ružový záblesk svetla a ozvalo sa mávanie krídel. Zafira pristála vedľa Naimi s ľahkosťou pierka. Pozerali sa na seba s neskrývanou radosťou.
--Volala si ma. Som tu--