Luna a Yuuto vyšli z ubytovní. No pred vchodom jej Yuuto oznámi, že nemá naplánované isť na trh, ale musí je niečo veľmi dôležité povedať.
-Čo si mi to chcel povedať?- spýtal sa ho, keď prišli do jedného z pohostinstva. Lunu o troška zarazilo. Prečo ju zaviedol na miesto plné bytostí, keď s tým robil také tajnosti? Očakávala by, že pôjdu radšej niekde, kde budú v súkromí. ,,Pod lampou najväčšia tma.“ odpovedal jej Yuuto pri vstupe do pohostinstva na jej otázku.
Prišiel k nim jeden muž. ,,Čo si prosíte?“ spýtal sa ich chrapľavým hlasom.
-Dve kávy.- objednal Yuuto.
-Jednu.- opravila ho Luna.
-Hneď to bude.- muž sa zvrtol a odišiel. Yuuto sa zahľadel na Lunu.
-Premýšľal som, či ti to poviem. Ale nakoniec som sa rozhodol. Budeš druhá osoba, ktorá o tom bude vedieť.- chvíľu sa odmlčal - Boss mi včera povedal veľmi vďačné informácie.-
-Aké informácie?-
-Ohľadom mojej rasy.-
-Čože… Ohľadom V…-Luna stíchla.
-Hej.-
-A tie informácie sa čoho presne týkajú?-
-Prosím, tu je vaša káva.-
-Ďakujem.-
-A slečna si naozaj nebude nič priať?-
-Nie.- odvrkla Luna. Muž, troška asi urazený, radšej odišiel. Yuuto si odpil z kávy a pokračoval.
-Boss mi povedal, že pravdepodobne niekoľko útok vlkolakov prežilo.-
-Prežilo?-
-Dobre si počula. Nie je ich veľa, ale vraj sa ukrývajú.-
-A kde?- Naliehala Luna.
-Keby som to vedel, nebol by to predsa úkryt. Ale je tu jedna podstatná vec. Ktorú som ani ja sám nevedel.-
-Aká?-
-VRAJ sme sa rozdelili na dva kmene. O druhom kmene sa však nič nevie, ani sa nevedelo, že existuje. Som prekvapený, že Boss získal nejaké informácie, ale zároveň ma to neprekvapuje.- zasmial sa.
-Takže druhý kmeň sa ešte stále niekde skrýva a tí čo prežili sa schovávajú u nich?-
-Pravdepodobne.-
Yuuto si znova odpil, Luna spracovávala informácie. Bolo jej jasné, že ak sa objavili informácie o Veľkých Vlkoch, o tom, že nie je posledný, bude sa ich snažiť nájsť. A to znamená…
-Budeš ich chcieť nájsť?-
-Určite.-
-A máš aspoň aké také tušenie, kde môžu byť?-
-Áno…-
On vie kde môžu byť? Vrylo sa lune do hlavy. Je iba otázkou času, kedy sa rozhodne vydať na cestu.
-Kedy ich pôjdeš hľadať.-
-Čím skôr tím lepšie.-
-Ty asi nenávidíš toto mesto.- zmenila náhle tému. Yuuta to asi prekvapilo.
-Prečo sa pýtaš?- ticho - Vidieť to na mne?-
-Cítiť to z tvojho hlasu. A aj z toho ak sa správaš.-
-Keby si toto miesto poznala aspoň tak, ako ja, zmenila by si aj ty názor.-
-Čo sa také stalo, že to tu tak nenávidíš.-
Yuutov pohľad a tón hlasu sa zmenil.
-Boss nás raz poslal vyhubiť tábor VRAJ Dairanovej armády.-
Luna si spomenula na Narániu. Už tak dávno nepočula to meno, Dairano. Už dávno nebola v službách Shirona, ktorý bojoval proti tomuto prízraku.
-Ale veď to bolo iba v záujme dobra.-
-Prosím ťa nebuď smiešna. Vo vojne neexistuje dobrá a zlá, no možno iba z politického hľadiska. Ale či je to dobrá a či zlá strana, každá z nich zabíja. A Mesto Kvetov nestojí na strane dobra, alebo zla. Stojí na strane peňazí, na strane ktorá dá viac. Ináč to nebolo ani v tomto prípade. Dobrá strana si nás proste najala, aby sme vyhubili tábor plný bytostí. Irónia, však.-
-Ale určite bol pre ostatných tento tábor nebezpečný, alebo skôr vojaci v ňom.-
-Ak je berie bytosť za vojaka, ktorá má sotva 8 rokov, ak áno. Vyvraždili sme celí tábor Dairanových vojakov.-
-Sotva 8 rokov? To boli deti?-
-Hej boli. Bol to tábor, kde sa mali naučiť boju. Vychovávať treba predsa už od malička. No stále to boli iba deti a ja som ich musel vyvraždiť.-
-Preto si utiekol?-
-Presne pre to. Je pravda, že vtedy tu boli dvaja Bossvia. Tento čo je dnes a ešte jeden muž. Bol to on, čo nás poslal na tú “misiu“. Už som sa sem nechcel nikdy vrátiť. No človek mieni a život mení.-
Luna zmĺkla. Radšej bola ticho. Zrazu sa jej toto miesto nezdalo až také perfektné.
-Ale ten muž odišiel?-
-Nie, on by sám nikdy neodišiel.-
-Tak potom zomrel?-
-Bol zavraždení. Kým? To sa presne nedá povedať, ale tri krát hádaj.-
-Boss.- povedala tíško.
Yuuto sa len usmial. Neodpovedal bolo to zbytočné.
-Vojna s Dairanom ešte stále trvá?-
-To by si mala hádam vedieť sama.-
-Ja som sa narodila v Naránii. Naránia je pevnosť, ktorá bola podľa legendy postavená Shironom, aby v nej vychovával armádu proti Dairanovy. Naránia bola poslednou nádejou bytostí. Lenže svet je aký veľký a Naránia taká malá. Ako môže byť posledná nádej? A za celí ten čas čo som bola na pár misiách, som nedostala priami dôkaz o existencii Dairana.-
-Veď vravím, bojuje sa proti prízraku. Ale jedno je isté, vždy je tu nejaký šialenec čo chce ovládnuť svet.- Yuuto dopil kávu, položil peniaze na stôl a spolu s Lunou odišli.

-Yuuto? Ak nájdeš Veľkých Vlkov, ostaneš s nimi?-
Zhlboka sa nadýchol.
-Myslím, že keď ich nájdem, budem stáť pred veľmi ťažkým rozhodnutím.-
Luna si matno vzdychla. Niečo si začala uvedomovať. Yuuto je vlastne možno jediný koho má. Je pravda, že sú tu aj ďalší, ale odkedy odišla z Naránie, stále sa ich cesta čoraz viac zapletáva. Prečo si to začala uvedomovať až teraz? Žeby sen, ktorý dnes mala, jej do hlavy vtlačil chrobáka? Veľmi dobre si spomína na jej prvé stretnutie s Yuutom. Vtedy sa jej zdal veľmi divný, ba dokonca strašidelný. No je to preč. Je to minulosť. Toto je prítomnosť. Yuuto sa veľmi zmenil. Už nebol taký aký bol vtedy. Po pomste stále smädný. Teraz je v jeho očiach vyrovnanosť. Napriek všetkému čo sa im prihodilo. Čo sa v minulosti stalo, sú stále spolu. Prečo? Yuuto sa k nej veľa krát správal zle. Kvôli nemu skoro zomrela. Naopak, kvôli nej si každý deň spomína na ten najbolestivejší deň. Tak prečo sú stále spolu? Jeden druhému si prinášajú nešťastie, smútok, utrpenie.
-Yuuto, chod dopredu, ja chcem byť chvíľku sama.-
Yuuto na ňu pozrel. Ako prvá prerušila ticho medzi nimi na ceste k ubytovni.
-Dobre ako chceš.- pokojne súhlasil a pridal do kroku. Luna chvíľu počkala kým ho stratí z dohľadu a vyrazila svojou cestou.

Hneď ako Naimi vyšla z Aradamovej kancelárie ozval sa krik. Vychádzal z dverí kam vošla Solange. Bol to jej krik. S niekým sa rozprávala, vlastne naňho kričala.
„Druhýkrát si na takúto úlohu nájdi niekoho iného“ vrieskala, rozdrapila dvere a vybehla von. Bola celá zúrivá, priam z nej šľahali blesky.
Dvere zostali otvorené. Naimi bola zvedavá kto sa za nimi ukrýva no neodvážila sa vojsť dnu. Pomaly teda prešla okolo dverí. Snažila sa pôsobiť nenútene no pritom sa snažila zachytiť každý tieň v miestnosti. No nepodarilo sa jej to. V miestnosti bola totiž tma. Slabé svetlo prichádzalo z vyhasínajúceho kozuba no osvetľovalo len pár metrov pred ním. Dali sa rozpoznať dve kreslá, ktoré boli otočená smerom ku kozubu a to bolo tak všetko. Dokonca ani nebolo vidieť, či v kreslách niekto sedí, alebo sú prázdne rovnako ako miestnosť.
Naimi na chvíľu zastala a horela zvedavosťou pozrieť sa dnu.
„Hľadáš niečo?“ ozval sa hlas za jej chrbtom až ju myklo. Stála za ňou vysoká, štíhla žena s prísnym pohľadom. Bola jednou z Pôvodných, to Naimi vedela vycítiť. No jej vek si netrúfala uhádnuť. Žena mala oblečené dlhé, smaragdovo zelené šaty previazané žltou stuhou okolo hrudníka. Na krku jej žiaril náhrdelník z drahých zelených kameňov, ktorý ladil s jej náušnicami. Zlaté vlasy jej padali na plecia v pravidelných vlnách. No najviac Naimi upútali jej oči. Boli tak výrazne zelené až si človek pripadal že tá žena vidí až na dno jeho duše.
„N-nie“ vyjachtala zo seba Naimi a pobrala sa preč. Ešte raz sa obzrela. Všetko na tej žene jej pripadalo akési zvláštne. Nevyžarovala z nej zlosť ani hnev ale skôr prísnosť. Jej spôsob obliekania jej dodával vzhľad urodzenej dámy, ani starej, ani mladej. Ešte aj v jej pohybe bolo niečo pôvabné.
Naimi na ňu nechcela hladieť príliš dlho aby si to žena nevšimla, a tak sa pobrala preč. Na cestu sa nepotrebovala zbaliť – spravia to za ňu iní. Obišla schodisko a pobrala sa von, hlavnou bránou na námestie. Už zabudla ako to tu vyzerá.
Zvonka to vyzerá ako zámok – hradby, veže a vežičky. To je centrum celej Drachmy. Práve tu sa riešia všetky dôležité záležitosti. Práve toto sa Naimi páči najmenej. Zo začiatku ju lákalo pomyslenie že bude bývať v zámku. No aj keď bola v Drachme len chvíľu, začalo ju to nudiť. Samozrejme, zámok bol zvnútra krásny – vykladaný dlaždicami aj dlaždičkami, mozaikami aj drevorezbami, po stenách povešané portréty a obrazy, mapy, na chodbách sochy. Impozantné schodisko s tečúcim vodopádom... Všetko to bolo dokonalé. A všetko to bolo klamstvo.
Skutočný život sa teraz pre Naimi začínal v uliciach. Dlhé aj malé uličky, široké aj úzke dláždené cesty, obchody, kupujúci aj predávajúci, domáci aj návštevníci. Prístavné móla a popri nich malé loďky. Na opačnej strane krovinaté lesy a húštiny. A stredom celej tejto spleti bolo námestie.
Tam práve Naimi stála. Pozorovala ostatných, veselo sa rozprávajúcich ľudí. Niektorí ju dokonca aj privítali. Akoby tam bola doma.
Keď už mala dosť pozorovania, prešla sa po uličkách a potom zamierila smerom k lesu. Viedlo tam niekoľko menších cestičiek. Chodievalo tadiaľ málo ľudí – väčšinou sa tam trénovali nováčikovia. Naimi však nikoho nestretla. Všade na okolí bol pokoj a ticho.
Keď prešla hlbšie do lesa, dostala sa na miesto kde sa tréning odohrával. Aj ona tu trénovala. Tu ju Nokas po prvýkrát zosmiešnil. Teraz jej to pripadalo akoby sa to stalo v jej predošlom živote. V živote niekoho iného, s kým už nemá nič spoločné. Tá Naimi, ktorá tu stála vtedy...akoby to bola úplne iná osoba. Najlepšia kamarátka s ktorou sa priateľstvo otupilo. To všetko...to miesto, spomienky, v nej zdvihli takú vlnu emócii že by sa najradšej rozplakala. Plakala by a kričala až kým by neprišiel niekto, kto by ju utešil, povedal že všetko bude také ako predtým. No kto by to bol? Nikoho takého nemá.
„Hovoril som že tu bude“ ozval sa hlas z blízkeho krovia. A za ním ďalší a ďalší....

Počas toho, ako jej Jazmín, kontrolovala ranu, jej Luna všetko povedala o svojom sne.
-Myslíš si, že by sa to znova zopakovalo?-
-Neviem Jazmín. Viem iba to, že sa to začalo úplne rovnako. Ale prečo sa mi to snívalo? Mala som to zmeniť?-
-Pre niečo sa ti to určite snívalo.-

Luna, už obložená, a Jazmín vošli do predsiene. Všade voňalo jedlo a teplý čaj.
-Ako sa povie.- ozvala sa prísnym materským hlasom Jazmín.
-Dobré ráno Luna.- pozdravili sa zborovo Herano, Koyo a a Ticar. Zostali chvíľa ticha a všetci sa začali smiať.
-Takto sa radšej nebudeme zdraviť. Pripadalo mi to ako na anonymnom stretnutí alkoholikov.- uzavrela Jazním a sadla si k raňajkám. Keď sa Luna pozrela na Yuuta, ktorý bol ticho a neodtrhol pohľad od svojej šálky čaju.
-Chceš čaj?. Precedil cez zuby. Otázka bola mierená na Lunu. Ani nečakal na jej odpoveď a už jej podával zelenú šálku.
-Ďakujem.-
Zostalo ticho. Jediné zvuky boli zvuky prežúvania a chlipkania teplého čaju, keď v tom sa Herano prudko postavil a hrubým hlasom zvolal: ,,Ranné hlásenia! Pred obedom sa máme dostaviť k Bossovi!“
Koyo sa chytil za čelo. Jazmín sa obliala, bolesťou vykríkla a rýchlo utekala do kúpeľni si pustiť na popálené miesto prúd studenej vody. Luna sa od laku prudko nadýchla horúceho čaju a začala sa drhnúť.
-Si sa zbláznil! Čo ťa to napadlo.- Zreval na neho Yuuto, ktorý si do čaju nasial omnoho viac citrodeka ako plánoval.
-Len sa neposer. Veď tu bolo ako na pohrebe.- zatváril sa Herano urazene.
Ticar buchol Lunu po chrbte, ktorá sa ešte stále drhla. Konečne sa jej uľavilo.
-Ty ma chceš asi veľmi nasrať!-
-Neviem čo ti stále lezie na nervy. Asi to, že nie som čistokrvný ako ty a predsa sme v hojnejšom počte.- odvrkol mu. V Yuutovej tvári sa objavila nenávisť.
-Herano, drž hubu!- pripojil sa do ich rozhovoru Koyo.
-Čo?! Ty si na jeho strane?- povýšenecky povedal Herano.
-Prestaňte!- skríkla na nich Luna. -Herano, mal by si si dávať pozor čo hovoríš, nikomu s tým môžeš ublížiť. Raz ťa to môže vyjsť draho.-
-Ja som len chcel, trocha prebudiť toho osadenstvo.- bránil sa Herano, teraz ale už úplne s iným tónom. S ospravedlňujúcim.
-No to bolo od teba veľmi milé.- ironicky poznamenala Jazním z kúpeľne.
-Tak prepáčte.- sadol si znova na vankúš a zmĺkol.
Yuuto vyšiel z bytu. Jazmín rýchlo vykula a naznačila Lune aby šla za ním. No ani to nemusela. Luna už bola skoro vonku.
-Yuuto počkaj…- volala na neho aby ho zastihla. Zastavil na chodbe a čakal kým k nemu pribehla. Luna sa mu chcela ospravedlniť za ráno, no Yuuto ju predbehol.
-Už si bola včera na trhoch?- spýtal sa jej s úsmevom. To Lunu troška prekvapilo. Čakala, že bude dosť Nahnevaný aj za to č spravil Herano.
-No včera večer.-
-Ale včera večer to bolo nič, poď teraz, budú am ďalší majstri.-
-Tak dobre. Môžme isť. Ale radšej sa idem učesať.-
-Ale počkaj, nemusíš. Ukáž… - Yuuto je prehrabol vlasy a troska našuchoril, -No pozrime sa aká si krásna. Nezdržuj a poď, kým je tam málo ľudí.-

Aradam sa na ňu najskôr uprene zadíval.
„Skúšate mi čítať myšlienky?“ prerušila ho po chvíli.
„Skúšam zistiť prečo si nahnevaná a prečo sa so mnou rozprávaš týmto tónom“ odpovedal vážne.
„Hm, čo ja viem. Možno preto že rozhodujete za mňa a ani sa to nesnažíte skryť. O všetkom sa musím dozvedieť od niekoho iného lebo asi nepovažujete za dôležité mi to povedať. Kedy si budem môcť život riadiť sama?“ vychrlila naňho. Hneď na to sa zarazila. Nemala v pláne povedať to takto. Ale čo už...bolo to vonku. Zostala ticho sedieť.
„Viem si predstaviť ako ti to vadí, že za teba rozhodujú iní. Tiež som to také mal, kedysi“ pousmial sa no v očiach sa mu blysli spomienky.
„No jasné, držali vás na mieste, ktoré nenávidíte, a ani vám nepovedali prečo? Pochybujem“ odvrkla a znova stíchla.
„Máš pravdu, bolo to iné. Nám totiž povedali prečo. A bolo to ešte horšie. Pamätám si že som otca nikdy nenávidel viac ako v tej chvíli“
Naimi sa zarazila. Bolo to po prvýkrát čo počula niečo o Aradamovej rodine.
„Doteraz spolu dobre nevychádzame, ako si si mohla všimnúť“ dodal a kývol smerom k dverám, kam vošla Solange.
„To bol..?“ začala Naimi prekvapene no otázku nedokončila.
Aradam krátko prikývol.
„Nikdy som nebol jeho obľúbencom“ povedal trpko no jeho podtón bol mrazivo zmierený s touto skutočnosťou.
„Ale toto miesto...je mi naozaj ľúto že ho berieš takto...že ho nenávidíš. Chcel som vybudovať miesto, ktoré by sme mohli nazývať domovom. Asi som neuspel“ znova ten trpký tón. Naimi prešli po chrbte zimomriavky. –Čo sa s tým chlapom stalo?! – pomyslela si a nevychádzala z údivu.
„Pamätáš si na svoj domov?“ spýtal sa po chvíli ticha.
„Prečo sa ma na to pýtate?“ spýtala sa Naimi automaticky.
„Najlepšia obrana je útok, však?..Tak mi povedz, prečo toto miesto nenávidíš? V čom bolo sídlo plné tých prízemných, prašivých potkanov lepšie?“
„Nedržali ma tam ako väzňa“ odpovedala a hnev v nej narastal rovnako rýchlo ako v ňom.
„A okrem toho? Aj oni ti klamali, dokonca viac ako my. A nemali odvahu ti to povedať. O ničom by si nevedela keby za tebou neprídem a nepoviem ti pravdu“
„Historku, ktorá sa mení podľa situácie? To nazývate pravdou? Potom nie ste o nič lepší než oni“
Aradam si vzdychol. Sklopil zrak a snažil sa ovládať.
„Ešte nie si dosť silná, aby si poznala celú pravdu. Robím čo je pre teba najlepšie, snaž sa to pochopiť“
Naimi sa nanho len mračila. „Nikdy pre vás nebudem dosť silná lebo mi nedáte príležitosť dokázať to“
„Chceš príležitosť? Máš ju mať. Počula si už o Meste vodopádov? Je to neutrálne mesto, nie je spojencom ani jednej strany. Aspoň to o sebe tvrdia. Každé tri roky sa tam konajú veľké slávnosti. Ich súčasťou sú aj rôzne súťaže. Nevieme čo je výhrou ale Mesto vodopádov je metropola, čokoľvek by sa nám hodilo. Zober to ako šancu dokázať mi, že si dosť silná. Okrem toho si myslím že ti prospeje ak budeš mimo tohto „väzenia“. Vezmi si so sebou 4 ľudí, koho chceš. Na cestu sa vydáte zajtra. Prijímaš podmienky?“
Naimi sa zamyslela. „Keď sa vrátim s výhrou, poviete mi celú pravdu?“
„Dávam ti svoje slovo“
Naimi teda prikývla. Postavila sa a zamierila k dverám.
„Hej Naimi“ zadržal ju Aradam, „ dávaj na seba pozor“
„He, tieto otcovské rady si nechajte pre niekoho iného“ zamrmlala Naimi a odišla.
Aradam počul čo povedala. – Nevieš ako blízko si pravdy – pomyslel si.

--Moja hlava… to bolí…-- prvé slová na ktoré so si spomenula. Čo sa stalo? Kde som? Jasné, zápas s Ticarm. Tuším som prehrala.
Otvorila som si oči. Ležím v mojej obrovskej posteli, okná zastreté závesmi, no prenikalo cez ne svetlo. Tým som usúdila, že je asi deň. Rozpažila som si ruky a troška som sa ponaťahovala. A v tom… Zvuk rozbitia skla. Pozrela som sa vedľa, na zem. Ako som sa naťahovala, rozbila som pohár s mliekom, ktorý som mala na nočnom stolíku. V tom sa otvorili dvere. Zdvihla som zrak na osobu v nich.
-Čo sa stalo?-
-Nič Yuuto, len som rozbila pohár.-
-Ukáž, hneď to utriem.- ponúkol sa veľmi ochotne. Handrou, ktorú mal prehodenú cez pleci, šikovne utrel podlahu, a sklo nahrnul na jednu kôpku. -Počkaj ešte. Nechoď nikam, ešte pozametám sklo, aby sa ti sklo nezapichlo do nohy.- NA chvíľu odbehol, no v momente bol na späť, aj so zmetákom a lopatkou, a pozametal sklo, ktoré následne šiel vyhodiť.
-Tak myslím, že je to v poriadku.- oznámil mi a s veľmi vážnym pohľadom si prášil ruky.
-Počkaj, nemáš horúčku?- nechápajúc som sa na neho pozerala. Bola som troška vedľa z toho čo sa tu stalo.
-Luna neprovokuj. Iba som chcel byť nápomocný.- zasmial sa.
-Tak ti ďakujem, ale…-
-Žiadne ale, chcel som ti iba pomôcť. A teraz sa pozrieme na tvoju hlavu. Prosím posaď sa.-
Troška s ťažkopádnosťou som sa posadilo. Yuuto si prisadol pri mňa a jemne mi dával dole obväz, omotaný okolo hlavy. Začal skúmať ako je na tom moje zranenie. Malachitové oči. Sú tak zvláštne. Začala som ich skúmať pozornejšie, až ma celé pohltili.
-Luna, čo je?-
Až Yuutov hlas mi pomohol nájsť cestu z nich.
-Iba som premýšľala- povedal som ticho.
-A o čom?-
-O našom prvom stretnutí.-
-Naše prvé stretnutie. Na by som rád zabudol.- klopil zrak. Vystrašene som sa na neho pozrela. Asi v mojej tvári bola dosť jasne viditeľná moja otázka, ktorá sa mi zasekla v hrdle.
-Nie Luna, nie kvôli tebe. Ale kvôli mne. Správal som sa hrozne. Keď si to tak vezmem, kedy som sa prával dobre. Veď som ťa skoro za…-
-Šššš, nepokračuj…- prerušila som ho a prstami som mu zakryla ústa. Nechcela som aby pokračoval. Bolo to už dávno za nami. Je to minulosť, tá sa zmeniť nemôže. A okrem toho, ja som ho nikdy za to neobviňovala. Hlavné je, že som prežila. A aspoň viem na čo sa musím pripraviť keď zomriem.
Yuuto si povzdychol a odtiahol mi ruku od jeho úst. Zapozeral sa mi priamo do očí, ako keby sa ani nepozeral do nich , ale priamo do mojej duše.
-Si prekrásna…- vyslovil………………………………..................................
To čo sa mi odohrávalo v mysli sa nedalo opísať. Nič som mu nepovedala. Nedokázala som to. Ani som sa nenadýchla. V tom momente pre mňa neexistovalo nič iné, iba slová, ktoré mi teraz povedal.
-Nič nehovoríš? - škodoradostne sa usmial a pohladil ma po líci. Pri jeho dotyku som sa celá roztriasla. Z líca prešiel ku kútiku úst, až pomaly začal prechádzať po ústach a opisovať ich tvar. No zrazu sa jeho pohľad zmenil. Priblížil sa bližšie, až natoľko, že naše pery oddeľovala iba priestor, do ktorého by sa zmestil iba jeden vlas. Mala som pocit, že mi srdce vyskočí z hrudi. Cítila som teplo jeho dychu, teplo jeho pokožky. Privrela som si oči, vtedy sa naše pery spojili. Ocitla som sa vo víre blaženosti, šťastia, oddanosti, vášne. Jeho ruky ma začali hladiť po chrbte. No zrazu Yuuto bozk náhle prerušil. Nahla som sa k nemu a očami som si pýtala ďalší bozk.
-Nie, toto som nemal urobiť!- rýchlo sa postavil z postele a podišiel ku oknu.
-Čo som zle spravila?- pýtala som sa. Bála som sa, že som bola ja na vine. Možno, že to nebolo také aké očakával.
-Ty si nič nespravila. To ja som idiot! Vieš čo, pokús sa na to zabudnúť.- chytil sa za hlavu.
-Ako to môžeš povedať.- tiež som sa postavila z posteli a pristúpila som k nemu.
-Luna, to je iba pre tvoje dobro. Počúvaj, myslíš, že by sme boli spolu šťastný? Berme to z realistického hľadiska. To, že ma priťahuješ po fyzickej stránke neznamená, že by som ti mohol dať aspoň z polovičky lásku, ktorú by si pre mňa obetovala ty. Nechcem aby si bola nešťastná. -
-Ale určite toto nie je jediný dôvod. Vieš aký je hlavný dôvod? Ja som vlkolak. A ty stále nenávidíš túto rasu. Ale keby si nám dvom dal šancu?-
-Prečo to nechceš pochopiť. Ty si myslíš, že keď sa pozrieš na mňa tvojimi modrými očami, že na všetko zabudnem. Také ľahké to nie je.- odpovedal mi tónom v ktorom sa snažil potlačiť odpor. Začal si rozopínať košeľu, ktorú mal dnes oblečenú. Na hrudi, v mieste kde je srdce mal jazvu, hviezdicového tvaru. Tá jazva mu stále pripomína, že tých ktorí miloval sú už mŕtvy.
-A nebola to len moja rodina, ktorú som miloval. Volala sa Inana.-
Vtedy sa to celé objasnilo. To dievča o ktorom mi teraz prvý krát povedal musel nadovšetko milovať. A miluje ju stále. Sklopila som zrak.
-Odpusť mi.- šepla som slová. Do očí sa mi vtisli slzy. Vybehla som zo spálne. V predsieni, bol celý tím “V“. Nevedela som či nás počuli, ani ma to netrápilo. Zatvorila som sa v kúpeľni. Tam som kľačiac na kolenách začala plakať. Keby tak Yuto vedel, ako veľmi ho milujem. V tom sa ozvala ohlušujúca rana. Steny sa zatriasli. Všade bol prach. Jazmín zvrieskla a kričala po Heranovi a Yuutovi. Vo vzduchu bola cítiť krv ako Yuuta, tak aj Harena. Nestihla som sa ani zareagovať, a dvere na kúpeľni sa roztrieštili pri náraze Yuuta do nich. Na podlahe kúpeľni, medzi trieskami ležal Yuuto a cez dieru v stene sa na neho pozeral Herano s výrazom zabíjať. (obidvaja v ľudskej podobe)
-Zabijem ťa ty čistokrvný! Nebudeš urážať a obviňovať našu rasu. Tvoj druh ťa zradil. A nebudeš ubližovať ani Lune.-



Otvorila som si oči. Ležím v mojej obrovskej posteli, okná zastreté závesmi, no prenikalo cez ne svetlo. ,,Yuuto! Herano!“ prudko som rozhodila rukami. A v tom… Zvuk rozbitia skla. Pozrela som sa vedľa, na zem. Rozbila som pohár s mliekom, ktorý som mala na nočnom stolíku. V tom sa otvorili dvere. Zdvihla som zrak na Yuuta v nich. (Yuuta?)
-Čo sa stalo? Ukáž, hneď to utriem.- ponúkol sa veľmi ochotne. Handrou, ktorú mal prehodenú cez pleci, šikovne utrel podlahu, a sklo nahrnul na jednu kôpku. -Počkaj ešte. Nechoď nikam, ešte pozametám sklo, aby sa ti sklo nezapichlo do nohy.- (Toto sa mi už stalo? Či to bol iba sen?) Na chvíľu odbehol, no v momente bol na späť, aj so zmetákom a lopatkou, a pozametal sklo, ktoré následne šiel vyhodiť.
(Sen ktorý sa stal skutočnosťou?)
-Tak myslím, že je to v poriadku.- oznámil mi a s veľmi vážnym pohľadom si prášil ruky.
(Ak je to také isté ak v mojom sne, tak sa stane presne to isté?)
-A teraz sa pozrieme na tvoju hlavu. Prosím posaď sa.-
(Počkať! Herano…)
Pozrela som sa na Yuuta s bojazliví pohľadom: ,,Yuuto, radšej mi zavolaj Jazmín.“
-Ale veď toto zvládnem aj sám.- uisťoval ma.
-Ja na tom trvám!- naliehala som a pre istotu som zvýšila hlas.
Bez slova sa otočil a odišiel.

Príchod do Drachmy nebol ničím zvláštny. Naimi si myslela že ich bude aspoň niekto čakať no nič také sa nestalo. Keď pristáli, Solange elegantne zoskočila zo svojho Draka a zamierila k vstupnej bráne. Ostatní išli za ňou. Naimi tušila, či skôr si všimla, že sa na ňu Osamu sem – tam pozerá no nevšímala si to. Teraz ju najviac zaujímalo, čo sa s ňou stane. Už mala pokrk týchto tajomstiev.
Keď prešli bránou, Solange už klopala najedny z dverí. Spoza nich sa ozvalo: „Ďalej!“, stlačila kľučku vošla. Naimi nevedela či má vstúpiť tak len postávala při dverách.
„Tadiaľto“ ozvala sa za ňou Ayuya a milo sa na ňu usmiala. Zaklopala na iné dvere a čakala. Ak si Naimi dobře pamätala, bola to Aradamova kancelária. Nemusel ani prísť otvoriť – jeho hlas by spoznala.
„Chcel som s tebou hovoriť jako prvý“ prehovoril Aradamzvyčajným hlubokým hlasom a kývol Ayuya, Nokasovi a Osamovi aby odišli. Pobrali sa teda preč.
„Prosím, poď ďalej“ pozval ju.
„Obávam sa, že tak sme sa nedohodli“ ozval sa zrazu mužský hlas z dverí kam vošla Solange. „S Naimi som mal hovoriť najskôr ja. Už o tom nerozhoduješ Aradam. Nezabúdaj na to!“
Naimi sa snažila ho zazrieť no bol skrytý v tieni dvier.
„Bez ohľadu na to si myslím, že mám na to väčšie právo“ zamračil sa Aradam, chytil Naimi za plece a potlačil ju dnu.
Zabuchol za ňou dvere, možno silnejšie jako sám chcela usadil sa vo svojom kresle za stolom.
„Tak čo chcete?“ spýtala sa Naimi bez záujmu….

-Súboj?-
-Presne tak Luna, hneď teraz a nezdražuj.- V okamihu sa Ticar premenil na tmavohnedého vlka s žltohnedou hruďou a bez mihnutia oka zaútočil na Lunu. Jazmín rýchlo utiekla z bojového poľa. Luna sa roztriasla a namiesto nej sa objavil biely vlk, ktorý sa rozbehol proti tmavohnedému. Keď sa dve masy mäsa a svalov stretli, ozval sa dunivý zvuk. Silné tesáky sa zaborili do kože a prenikali až k mäsu a kostiam. Prásk! Zaznel bolestivý zvuk. Hareno, Koyo a Jazmín sledovali divadlo z diaľky. Zvedavo skúmali ktorý z vlkov je zranení. No ani jeden nejavil známky bolesti. V očiach mali iba posadnutosť bojovať. Ich rýchli dych striedalo zúrivé vrčanie, zuby sfarbené krvou.
-Prečo Ticar vyzval Lunu na súboj?- Opýtala sa Jazmín. Práve v tomto momente jej troška uchádzala pointa diania.
-Toto nie je iba taký priateľský zápas. Ide tu o postavenie vo svorke, alebo postavenie v našom tíme “V“. Ak chceme dosiahnuť, aby sa s nami vedela a mi s ňou dorozumievať telepatiou, musí jej Ticar ukázať miesto vo svorke, alebo tímu “V“.- vysvetlil jej to Koyo.
-A čo ak Luna vyhrá?-
-Tak to bude prúser jak hovädo.- zasmial sa Hareno.
-To sa nestane. Toto je iba taký krátky zápas. Ticar dokáže dokonale klamať telom. Je prešibanejší ako líška. S ľahkosťou porazil aj Harena, ktorý je určite o dvakrát silnejší a mladší. Ani sa nenazdáte, a Luna bude ležať na lopatkách, s tiahnutým chvostom, sklopenými ušami a bude kňučať od bolesti.-
-U teba Koyo je veľmi jasné na koho strane stojíš. No nezabudni…- Hareno sa dramaticky odmlčal, pozrel sa smerom na slnko, ktoré končilo svoju každodennú púť a dokončil začatú vetu- …Luna má ukryté eso v rukáve.-
Koyo a Jazmín sa nahli k Harenovi.
-Myslíš tetovanie?- vyslovili jednotne.
-Veru nie…-
Z debatného krúžku ich náhle vytrhol zvuk praskajúceho stromu, ktorý sa rútil k zemi. Pri jeho dopade sa zodvihol prah na pohltil vlčie postavy. Keď po chvíli usadol, dva vlky stáli približne 10 metrov od seba. Tmavohnedému vlkovi sa valila teplá krv z krku a pravého boku. Biely vlk, s rozšíreným tetovaním, bol zranení na hrudi, a zadná noha bola celá od krvi. Držala ju kúsok nad zemou, aby bolesť nebola tak silná. Obaja však stále na seba vrčali. Jazmín sa zhrozila nad ich zraneniami. Rozhodla sa okamžite prerušiť súboj, no Koyo ju chytil za zápästie.
-Počkaj ešte chvíľu.-
Luna a Ticar sa naposledy pohli z miest. Rýchli a tak účinný útok. Tlmený náraz.
-Nemožné!- Jazmín a Koyo, ako na povel sa postavili.
Zúrivé zavrčanie, a o pár sekúnd to všetko skončilo.

Naimi sa nebránila. Keď sa s Osamom pobozkali bolo to akoby ju po dlhom čase nič netrápilo, všetko sa zdalo byť také jednoduché no trvalo to tak krátko.
Stihli si venovať ešte jeden uprený pohľad keď sa Draci vzniesli prudko nadol a pristáli niekoľko metrov od nich.
Všetci traja pasažieri zľahka zoskočili do piesku a prišli bližšie.
Prvá ich pozdravila Ayuya. Odzdravili ju no nič viac si nepovedali. Ayuya pôsobila akoby tu ani nechcela byť. O krok ustúpila a čakala. Nokas prešiel k Naimi a silno ju objal. Osamovi podal ruku. Spýtal sa ich na misiu no potom sa obzrel na Solange a zmĺkol aj on. Tiež o krok ustúpil.
„Tak sa znova vidíme“ začala bez pozdravu. Bola krásna ako vždy. Bledá pokožka sa jej leskla na slnku, vlasy, trochu rozfúkané vetrom, jej padali v dlhých prameňoch až po pás. Oblečený mala svoj tmavý bojový oblek no aj ten si doladila sýtožltou stužkou previazanou namiesto opasku. Na nej mala zavesenú dlhú dýku.
„Nepozdravíš ma Naimi?“ spýtala sa až prehnane milo. Naimi sa ani nepohla. „Fajn ako chceš,a čo ty Osamu? Nebudeme priatelia?“..Osamu sa tiež nepohol len sa na ňu zamračil.
„No ták..čo tie nepriateľské tváre..sme rodina..nemyslím teba šteniatko“ usmiala sa. „Ihneď odchádzame do Drachmy“ zavelila načo sa Ayuya pohla naspäť k Drakom.
Naimi už chcela zavolať Zafiru no Solange jej schmatla ruku a pevne ju zobrela. „Ty poletíš so mnou“ prehovorila a v hlase sa jej odrážala vyhrážka. Osamu sa pohol k nim no Nokas bol rýchlejší. Chytil ich za ruky a oddelil ich.
„Naimi poletí so mnou“ povedal Noka.
„Nemusím ti pripomínať k akej vetve patríš“ odpovedala mu Solange a v očiach sa jej hrozivo blýskalo. Chcela si vyslobodiť ruku z Nokasovho zovretia no ten jej ju nepustil.
„Aj tak na tom trvám“
„Netreba“ prerušila ich Naimi. Na oblohe za ňou sa zablesklo..zjavil sa ružový dym a letela k nim Zafira. „Poletím sama. Môžeme byť v strede ak sa tak bojíš že ti ujdem“ povedala rýchlo..skôr ako stihla Solange reagovať. Ešte raz sa na seba zamračili a potom vyrazili na cestu...

-Čo to bolo vlastne za tú misiu?-
-Vieš Luna, pamätáš si čo nám povedal Boss? Máme získať informácie, nie ju poraziť. A okrem toho tam už chiméra nebola.- odpovedal jej pokojne.
-A čo mi chceš ukázať?- ďalej vyzvedala.
-No to je tajomstvo, ale už ti to asi neukážem.- dopovedal sklamane a ukázal prstom na zblížiaceho sa vtáka. Yuuto nastavil ruku a vták mu na nej prisal. Z nohy mu uvoľnil papierovú roličku so správou.
-Z mesta kvetov? Čo chcú?-
Yuuto sa na chvíľu odmlčal a potom odpovedal: ,,Niekedy nechápem, ako to ten Boss robí. Ako vedel, že sme už skončili? ACH… Tak Luna z nášho výletu nič nebude. Musíme sa urýchlene vrátiť do mesta kvetov. Tak teda niekedy nabudúce…“

Do mesta kvetov prišli pred večerom.

-Som rada že ste sa tak rýchlo vrátili,- začal hovoriť Boss keď do jeho kancelárie prišli Luna s Yuutom, -spravili ste toho viac ako som očakávala, čomu sa teším,(Luna ostala zarazená. Ešte nikdy nepočula pochvalu za vykonanie misie.) no bola by som veľmi rada, keby si teraz ty Luna odišla. Chcem niečo Yuutovi povedať osamote.-
Luna sa teda pozdravila, s Yuutom si vymenili pohľady a odišla z Bossovej pracovne. Mala namierené do svojho bytu. No cestom ta stretla vysmiatu Jazmín. Jej vlnité dlhé zlaté vlasy, ozdobené kvetmi, jej viali vo vetre, ako sa za Lunou rozbehla.
-Luna!- zdravila sa už z diaľky, -Tak už ste tu? Nevedela som sa dočkať kedy prídete.-
-Ahoj Jazmín, ale veď sme tak dlho neboli preč.- usmiala sa Luna.
-To je jedno, ale dôležité je to, že ste prišli dnes. A práve dnes sem prišli obchodníci z Mesta Vodopádov.- rýchlo hovorila Jazmín.
-Z Mesta Vodopádov?-
-Áno. Je to údajne to najkrajšie mesto. Je to náš najväčší a najsilnejší spojenec. A okrem toho produkujú to najkrajšie, najdokonalejšie a najkvalitnejšie zbožie. A teraz sú tu. Poď rýchlo. Musíš vidieť tú nádheru. Cele Mesto Kvetov sa presunulo na námestie.- rozplývala sa Jazmín a ťahala Lunu do centra diania. A naozaj. Jazmín nepreháňala. Tie najkvalitnejšie látky, najdokonalejšie vybrúsené kryštálové poháre, čaše, misy, nádoby. Maľovaná keramika, poväčšine s vodnými motívmi. Šperky, odevy, postroje na kone, dokonca aj exotické zvieratá, to všetko sa tu dalo kúpiť.
-Luna pozri, aha, nádhera, prekrásne, dokonalé, to je svetové…-a mnoho ďalších prídavných mien sa Jazmín sypalo z úst. Prechádzali z jedného stánku k druhému.
-A toto ešte nie je všetko. Počkaj si na zajtra. Prídu ďalší a lepší.- šepla Jazmín Lune.
-Neviem si predstaviť, čo môže byť lepšie ako toto veď je to dokonale.-
-Luna, Jazmín! JA som vedel že vás tu nájdem.- ozval sa za nimi zvláštny hlas.
Obe sa otočili a pozorovali ho, ako sa snaží Hareno pretláčať davom. Keď sa k nim konečne dostal, spustil: ,,Luna, Jazmín, poďte sa mnou.“
Hareno ich odviedol až na miesto, kde poväčšine trénujú vlkolaci. Bol tam aj Koyo a Ticar.
-Tak som ich teda priviedol.- usmial sa Hareno a sadol si na zem vedľa Koya.
-Vyzývam ťa na súboj.- oznámil Ticar Lune.

Naimi sa po páde do piesku ako tak prebrala. Hoci počula čo jej Luna hovorí, tvárila sa že je mimo. Až keď aj s Yuutom odleteli na Hoki, postavila sa a oprášila sa od piesku. Ešte sa jej trochu točila hlava no aspoň už dokázala stáť na nohách.
„Čo to malo znamenať?“ spýtal sa Osamu nechápavo.
Naimi pokrčila plecami. „Zo začiatku som to nepredstierala“ povedala obhajujúco.
„Myslel som celú túto misiu. Načo sme sem do pekla išli. Veď uznaj že to nedáva zmysel. Mali sme sem prísť..ani poriadne nevieme prečo, Chiméra sa prepadla niekam pod zem a nakoniec nás obvinili z..tiež nevieme z čoho. Milujem takéto misie“ hundral si Osamu.
„Myslím že máme iný problém“ prerušila ho Naimi a uprene sa dívala na oblohu.
Osamu sa zahľadel na oblaky. Zo začiatku nič nevidel. Až keď upriamil svoj pohľad na horizont spoznal 3 letiace siluety.
Dvaja Draci...jeden Pegas. Siluety sa približovali čoraz bližšie až boli len niekoľko sto metrov od nich. Vtedy sa dali rozpoznať už aj ich jazdci. Na Pegasovi sedel Nokas oblečený vo svojom typickom čiernom výstroji. Na jednom Drakovi sedela Ayuya ktorá hoci mala v tvári vážny výraz, chvíľami to vyzeralo akoby vypínala a len si užívala let. Na druhom Drakovi sedel Solange, krásna ako vždy. Jej biela pokožka sa leskla v zapadajúcom slnku. Dlhé vlasy jej viali vo vetre a oči jej iskrili.
Keď ich Naimi zbadala v prvú chvíľu sa potešila. Potom si spomenula ako sa dostali z Drachmy – utiekli. Čo znamená...nevedela čo to znamená ale bola si istá že byť zavretý v cele bola teraz tá lepšia možnosť. Pozrela na Osama..ten pozrel na ňu.
„Nahneváš sa?“ spýtal sa rýchlo.
Naimi sa naňho nechápavo pozrela. On sa len usmial, vzal jej tvár do dlaní a skôr ako stihla zareagovať ju pobozkal....